Technológa spoľahlivosti Juraja Koncza fabrika fascinovala už v detstve

Keď Juraj Koncz uzrel svetlo tohto sveta, v neďalekej fabrike, vzdialenej len čoby kameňom dohodil, sa do výšav týčili prvé komíny. A pribúdali ďalšie. A ďalšie. Rástol spolu s hutou, odmalička sa k nej postupne približoval. Nečudo.

„Popravde,  vošla mi do krvi. No a potom, keď som bol už trošičku väčší, stále viac ma fascinoval ten hluk, tá sila, ktorú železiarne vysielali do priestoru. Lebo až k nám bolo počuť hukot teplárne, či iných agregátov. Ťahalo ma to tam,  nepopieram. Akoby som aj mohol. Už odmala som chcel byť pri tom,  raz tam pracovať. A keďže som bol aj z technicky zdatnej rodiny, strojné agregáty ma svojím spôsobom držali a už ma nepustili. Zaumienil som  si, že sa do fabriky raz dostanem,“ popisuje  dnešný technológ spoľahlivosti zariadení svoje spomienky z detstva.

Akože inak! Keď prišiel čas rozhodnúť sa, kam po skončení základnej školy, nebolo o čom rozmýšľať. Hutnícke učilište bolo tým pravým orechovým.  „Vybral som si odbor univerzálny obrábač kovov. Bolo to štvorročné súvislé štúdium ukončené maturitou. Môj otec bol pôvodne sústružník, takže na sústruhu som už robil. Veľmi ma to bavilo. Že prečo? Pretože človeku vzniká niečo konkrétne pod rukami. Kus niečoho surového  sa vám pred očami mení na užitočný výrobok. Je v tom aj akýsi, z môjho pohľadu, kus umenia. Fascinovalo ma to. Povedal som si, veď je to super! Hlavné však bolo, že technika tam zohrávala to svoje. Vyrobilo sa niečo, čo malo svoj rozmer, požadovaný tvar a na niečo to slúžilo, malo to nejaký význam, efekt a využitie...“ 

Prvé skúsenosti vo svojom fachu začal získavať ešte v škole. Ako tretiak. Vo fabrike, tak ako mnohí iní, na prevádzkovej praxi. Pridelili ho do prevádzky, kde neskôr, po maturite,  posilnil rady ostatných riadnych zamestnancov a kde je v podstate do dnešného dňa.  

„Bolo to pre mňa prostredie, v ktorom som sa cítil ako doma.  Už to nebolo také, že uff, noví ľudia, niečo iné, nepoznané. Áno, bavilo ma to, chcel som to robiť. Bol som už medzi svojimi, ktorých som poznal aj osobne. Boli to priatelia, kamaráti, ktorí sa už vtedy formovali, budúci tím. A nechýbali ani spolužiaci. Veľmi rýchlo som zapadol do známeho kolektívu,“  spomína svoje pocity z chvíľ po nástupe na svoje prvé pracovisko zamerané na mechanické opravy elektrických strojov. 

Skúsenosti sú skúsenosti. Tie vám nikto nikdy nezoberie. A ak k nim pripočítame šikovnosť, odborné znalosti, zodpovednosť, dobrú orientáciu v problematike, schopnosť pracovať v tíme, aktivitu pri riešení rôznych zložitých situácií, nové nápady, zapájanie sa do nových výziev a nadobudnutie manažérskych  zručností, ktorými Juraj Koncz, aj podľa vyjadrenia svojich nadriadených, disponoval a disponuje, je pracovný postup len samozrejmosťou.  Z neskoršieho majstra sa stal koordinátor a prevádzkový technik a v roku 2020 technológ spoľahlivosti.  

„Ale stále v tej istej prevádzke, s tými  istými ľuďmi. Poznám prácu, ovládam ju, žijem s ňou,“ konštatuje Juraj Koncz. „Každý deň som viac. či menej, v dielni. Opravujeme elektromotory pre celú firmu. Od toho najmenšieho až po tie najväčšie. Zabezpečujem technológiu, materiál, technologické postupy, bezpečnostné opatrenia, ktoré treba dodržiavať a ktoré  súvisia s výrobou, objednávaním materiálu, či s náhradou určitých dielcov, ktoré  sa musia nahradiť v prípade, že sa už nevyrábajú.  Jednoducho, našou úlohou je zabezpečenie opravy strojov. Od pokazeného až po ten finálny, ktorý od nás odchádza znovu funkčný.“ 

Čo Jurajovi Konczovi robí v práci radosť a čo starosť?

„Radosť mi robí samotná práca, ktorú robím. Nakoniec,“ zamyslí sa krátko, „každú prácu, ktorú som vykonával, som robil a robím rád. Asi som mal šťastie, že ma bavila, že som ju chcel robiť a chcel som ju robiť maximálne dobre. Každá z mojich pracovných pozícií v podstate nadväzovala na seba – kovoobrábač, majster, koordinátor, technológ... Skutočne ma veľmi baví to, že z niečoho zlého, pokazeného sa urobí  čosi funkčné.  Že sa opäť spojazdní niečo, čo je na prvý pohľad zrelé na odpis.  Stačí hľadať tú najmožnejšiu cestu, aby sa niečo znovu zrodilo. A starosť?  Problémy sú na to, aby sa riešili!“

Kto pozná aspoň trochu priestorový záber práce technológa v železiarňach iste nám dá za pravdu, že v rozľahlom areáli huty sa bez dopravného prostriedku nezaobídete. 

„Rád sa bicyklujem,  koniec koncov práve tento dopravný prostriedok využívam aj v práci, keď sa potrebujem dostať do niektorých vzdialenejších prevádzok. A moje koníčky? Všetky  práce okolo rodinného domu, záhradka a rodina, deti, vnúčatá,“ vymenúva Juraj Koncz to, čomu sa po práci rád venuje, čo ho baví a uspokojuje.