Inováciami k znižovaniu emisií CO2

Článok

Inováciami k znižovaniu emisií CO2


V súvislosti s novou environmentálnou stratégiou Európskej únie Green Deal a stále ambicióznejšou snahou o zníženie emisií skleníkových plynov stoja aj pred oceliarskym sektorom nové veľké výzvy. Aktuálny cieľ je dosiahnuť v roku 2030 zníženie emisií o 55 percent v porovnaní s rokom 1990 a do roku 2050 mať v EÚ klimaticky neutrálne hospodárstvo. Energetika a ťažký priemysel sa podieľajú hlavnou mierou na emisiách skle­níkových plynov tak v EÚ, ako aj na Slovensku. Dekarbonizácia, teda zníženie podielu uhlíka a tým aj emisií CO2 je takisto jednou z hlavných priorít stratégie rozvoja Slovenska. Doposiaľ používané technológie v oceliarstve poväčšine potrebujú finančne náročnú modernizáciu na zníženie CO2 emisií, ale zásadné znižovanie emisií sa očakáva od novo vyvíjaných prelomových, tzv. „break­through“ technológií. Ich vývoj je financovaný cez rôzne fondy a je podporovaný vládami štátov, ako aj oceliarskymi korporáciami. Momentálne sa ich vyvíja niekoľko a sú v rôznych stupňoch technologickej pripravenosti. Práve od týchto technológií sa očakáva dosiahnutie ambicióznych cieľov pre rok 2050.

Ľubor Kalafus, koordinátor pre špeciálne činnosti na odbore Energetické stratégie a bilancia, sa nedávno zúčastnil na webinároch Medzinárodnej energetickej agentúry (IEA) a Svetovej oceliarenskej asociácie (worldsteel association, WSA). Spýtali sme sa ho na riešenia, o ktorých sa diskutuje na medzinárodnej úrovni.

 Čo sa pri výrobe železa a ocele musí zmeniť, aby tento sektor splnil prísne environmentálne ciele a európska, nie dovezená, oceľ mohla byť naďalej vstupným materiálom pre ostatné priemyselné odvetvia v Európe?

Aj v tejto oblasti sú základom inovácie, nízkouhlíková technológia a efektívne využívanie zdrojov.
IEA v spolupráci s WSA predstavila Iron and Steel Technology Roadmap, teda akúsi cestu, ktorou by sa mali technológie v oceliarstve uberať tak, aby došlo k zníženiu emisií CO2. A to tak priamych, daných technologickým procesom výroby železa a ocele, ako aj nepriamych, vznikajúcich pri výrobe energie nevyhnutnej pre chod hutníckych agregátov a procesov.
Podľa IEA by v prípade realizácie scenára udržateľného rozvoja mali emisie na tonu vyrobenej ocele poklesnúť z aktuálneho priemeru 1,4 tony CO2 na 0,6 tony, a to zmenou výrobných procesov, ale aj efektívnejším využívaním zdrojov. V súčasnosti dominantná výroba ocele v konvertoroch, ktorá aktuálne predstavuje viac než 70 % by mala poklesnúť približne na 30 % a do popredia by išla výroba ocele v elektrických oblúkových peciach štandardne na báze šrotu, ale  aj na báze priamo redukovaného železa vyrobeného v šachtových peciach pomocou zemného plynu, alebo  inovatívne pomocou  vodíka,
tzv. H2 DRI.
Ďalšie inovatívne postupy zahŕňajú vylepšenia a väčšie využívanie technológií na zachytávanie, využitie a uskladnenie uhlíka (CCUS – carbon capture, utilization and storage). Novými technológiami sa predĺži životný cyklus ocele, zníži sa množstvo vyprodukovaného oxidu uhličitého v procese jej výroby a maximálne sa využije jej jedinečná vlastnosť, 100-percentná recyklovateľnosť.

 Súčasťou snáh o dekarbonizáciu je aj znižovanie energetickej náročnosti hutníckej výroby. Aké zmeny by v priebehu nasledujúcich tridsiatich rokov mali nastať v tejto oblasti?

Aj tu sa musí zásadným spôsobom zmeniť energetický mix. Podľa scenára udržateľného rozvoja IEA poklesne spotreba uhlia v oceliarstve v roku 2050 približne o tretinu, ale stále bude tvoriť približne 50 % energetických vstupov. Zvyšných 50 % budú  tvoriť elektrina hlavne z obnoviteľných zdrojov (vrátane veternej, slnečnej či vodnej), ktorej časť pôjde na elektrolytickú výrobu vodíka, ďalej bioenergia, plyny a dodané teplo. Celková energetická náročnosť by mala klesnúť zo súčasných 18,9 GJ/t vyrobenej ocele na 14,8 GJ/t, pričom priame emisie CO2 by mali klesnúť až o polovicu.

 Aké úlohy teda stoja pred výrobcami ocele i predstaviteľmi jednotlivých štátov v EÚ, aby ambiciózne prijaté ciele dokázali splniť?

Dá sa to len spoluprácou všetkých zainteresovaných strán. Vrátane zákazníkov a konečných spotrebiteľov, pretože zvyčajne, všetko čo je ekologické, je drahšie. Pokiaľ títo nebudú mať záujem kupovať výrobky z nízko emisnej ocele, celý reťazec bude narušený. Čo sa týka podmienok, veľké výzvy stoja pred nastavením vhodných politík, vybudovaním modernej infraštruktúry, vývojom a implementáciou nových technológií a lepším využitím a učením sa z dát, ktoré v procese vývoja získame.

Nemenej dôležité sú rovnocenné podmienky pre všetkých výrobcov ocele, o čo roky žiada aj U. S. Steel Košice. V globálnom životnom prostredí bude mať zelená európska oceľ zmysel len vtedy, ak aj ostatní výrobcovia vo svete aktívne prispejú k ochrane klímy. Pokiaľ nebudú vyrábať zelenú oceľ, musia pri dovoze na európsky trh vo forme uhlíkového poplatku pocítiť, že v záujme zastavenia klimatických zmien berie EÚ vysoko nastavené environmentálne štandardy vážne a chystá sa ich aj dosiahnuť. Naša Zem na rozdiel od ocele nejde zrecyklovať a preto si ju musíme chrániť a snažiť sa ju odovzdať ďalším generáciám v lepšom stave, veď preto ako ľudstvo stále niečo vynachádzame a inovujeme - aby sme prežili a mali sa lepšie.

Prihláste sa a získajte prístup k zaujímavému obsahu

Prihlásiť sa