Cesta, ktorá priviedla Hildegardu Dioszegiovú pred tridsiatimi šiestimi rokmi do vtedajších Východoslovenských železiarní, nebola priamočiara. Po skončení Chemicko-technologickej fakulty na Slovenskej technickej univerzite v Bratislave mala iné plány. Chcela sa uchytiť v odbore, ktorý vyštudovala, najlepšie v chemickom priemysle. Nevyšlo to. Aj keď pokusov bolo viac než dosť.
„Rozposlala som kopu žiadostí do rôznych firiem - od veľkých podnikov v hlavnom meste až po stredné v menších mestách, vrátane Banskej Štiavnice, v ktorých by som si našla prácu najradšej. Nedostala som žiadnu pozitívnu odpoveď. A tak som sa rozhodla pre košické železiarne, kde v konečnom dôsledku pracovali aj moji rodičia. Fabrika si vyžiadala absolventa z našej fakulty a to miesto, o ktoré ponúkali a o ktoré som sa uchádzala, som nakoniec dostala,“ popisuje dnešná technička riadenia kvality v Kvantometrickom laboratóriu dcérskej spoločnosti U. S. Steel Košice – Labortest s.r.o. fakty, ktoré ju nakoniec priviedli do fabriky v metropole východného Slovenska.
Zhodovalo sa hutnícke prostredie, do ktorého Hildegarda Dioszegiová prišla, s jej predstavami? Vraví, že určite.
„Ocitla som sa v chemickom laboratóriu, teda presne tam, kde som chcela vždy pracovať. A priznávam, že som bola doslova fascinovaná, k akým vysoko kvalitným prístrojom som sa dostala. Stačilo, keď som si porovnala, na čom sme mali možnosť pracovať na cvičeniach v škole s tým, čo som mala pred sebou. Zrazu som prišla k takým optickým spektrometrom a k takej technike, o ktorých škola ani nesnívala. Bolo to pre mňa také zadosťučinenie. No a keďže som ukončila i hutnícku priemyslovku, uvedomila som si, že je to dobrá kombinácia, lebo viem, o čom je tento odbor v technickom priemysle, no a chémia je zase iná vec, ale rovnako som ju študovala a poznám súvislosti medzi oboma odvetviami. Toto miesto je pre mňa viac než dobré, povedala som si vtedy. Jednoducho, brala som ho ako vyššiu pridanú hodnotu,“ konštatuje.
Odvtedy prešlo veľa času. Hildegarda Dioszegiová odrobila viac než tri desiatky rokov v laboratóriách hutníckeho cyklu v rôznych pracovných pozíciách, kde získavala cenné praktické skúsenosti. Najprv pri výkone skúšok v Kvantometrickom laboratóriu, neskôr v laboratóriu Koksovne, ktoré neskôr efektívne využila ako vedúca odboru Laboratória Studenej valcovne. Aktívne sa podieľala na získavaní prvých akreditácií laboratória, formovaní nových laboratórnych pracovísk pri lakoplastovacej linke a pozinkovacej linke č. 3 a s tým súvisiacim zavedením nových skúšok a optimalizácie už existujúcich testov a postupov pre technológiu a certifikáciu výrobkov. Rozvážne rieši problémy, je tímovou hráčkou. Prichádza s novými návrhmi na riešenie úloh, navrhuje realizáciu nových námetov na zlepšenie. Neustále a obetavo sa podieľa na zabezpečovaní, zdokonaľovaní a riešení problémov pri výkone skúšok a testov vstupných surovín i výrobkov nevyhnutných pre proces výroby vo fabrike. Jej prínos pre spoločnosť U. S. Steel Košice je mimoriadny, nemohol ostať bez povšimnutia. To je napokon aj hlavný dôvod, prečo vedenie podniku navrhlo oceniť Hildegardu Dioszegiovú rezortným vyznamenaním – čestným odznakom ministra Za pracovnú vernosť, ktoré si prevzala na stavovských oslavách Dňa baníkov, hutníkov, geológov a naftárov SR v Banskej Štiavnici.
„Práce máme v laboratóriu viac než dosť, pretože je nás menej a menej,“ vraví, no nesťažuje sa. „V súčasnosti pracujem ako metodik v Kvantometrickom laboratóriu, venujem sa úprave vzoriek až po ich meranie, v nemalej miere sa venujem uvádzaniu technických noriem do praxe. Na ich základe pripravujem, okrem iného, pracovné postupy. My, metodici, sme v podstate na úrovni kontroly nad laborantom a kontroly nad zariadením. Cieľom je, aby to zariadenie fungovalo tak, aby laborant mohol robiť to, čo sa po ňom požaduje. Jednoducho povedané, dôležité je mať dobrý pracovný postup a dostatok všetkých potrebných nástrojov a funkčné zariadenie. Laborant musí mať všetko po ruke na to, aby mohol plynule pracovať,“ načrtáva Hildegarda Dioszegiová v skratke zameranie a význam svojej práce.
A čo jej robí v jej osobnom živote najväčšiu radosť? „Stala som sa babkou... Postúpila som v tejto osobnostnej pozícii,“ smeje sa. „Mám dve vnúčatá, to je radosť. A hlavne, že sú tu. Nie niekde ďaleko. Oproti niektorým mojim kolegyniam, ktoré cestujú do Prahy alebo si s blízkymi v Anglicku len dopisujú a vidia sa s nimi len z času na čas, mám šťastie. Bývam na dedine, venujem sa záhrade i rekreačnému behu a jóge. Tá prečistí aj hlavu, ak sa dobre sústredíte. No nie vždy sa to dá.“
