Ocitnúť sa na ulici, bez strechy nad hlavou, bez peňazí... Nevieme si to ani predstaviť. Mnohí ľudia, ktorí nemali v živote toľko šťastia, sa často nie vlastnou vinou v takejto situácii ocitli. Podaná ruka, pomoc druhých majú pre nich nevyčísliteľnú hodnotu. Čo človek, čo rodina, to je vždy iný, ale predsa len v niečom podobný príbeh.
V neziskovej organizácii OÁZA – Nádej pre nový život zažili stovky podobných osudov a príbehov. Nielen jednotlivcov, ale aj celých rodín. Čo sa musí stať, aby človek skončil na ulici? Dlhy, neschopnosť platiť za bývanie, nezmyselné pôžičky s likvidačnými úrokmi, závislosť na alkohole alebo na drogách...
V OÁZE teraz píše život do 300 príbehov ľudí s podobnými osudmi. Strechu nad hlavou našli v skromnom ubytovacom zariadení alebo v dlhej budove, ktorú volajú hangár. „Hangár využívajú ľudia, ktorí prichádzajú priamo z ulice, alebo ktorých z ulice vozíme my. Nechávame ich v hangári nielen prenocovať, ale aj dlhšie, ak prídu napríklad s omrzlinami z nemocnice. Lenže mnohí, keď sa trocha zotavia, pozbierajú sa a odídu znova. Aktuálne v našom centre žije aj 13 rodín s deťmi. Väčšinou prišli o bývanie, nemali kam ísť, nemajú rodičov, nikoho, kto by im pomohol“, hovorí Monika Pergerová, ktorá v centre pracuje ako sociálna pracovníčka a dodáva: „V hlavnej budove by mal človek zostať maximálne tri roky. Ale máme aj ľudí, ktorí tu žijú dlhšie. Sú to tí, ktorí sa zapájajú do pracovnej terapie, dodržiavajú hygienu a všetky pravidlá. K pracovnej terapii patrí aj práca na stavbe na lúke, na rekonštrukcii hangára, upratovacie práce a starostlivosť o hospodárske zvieratá, ktoré tu chováme. Máme aj zamestnaných klientov, je ich však veľmi málo, ďalší predávajú časopis Nota bene. Chvíľku u nás ešte pobudnú, pretože prenájmy za bývanie sú veľmi drahé a ubytovne sú, hlavne teraz v zime, plné. Mnohí sa časom vrátia naspäť. Buď nastane recidíva, alebo prestanú pracovať, ochorejú a už nezvládajú platiť za ubytovňu, alebo už poberajú napríklad invalidný dôchodok.“
Na bežnom živote a chode zariadenia sa musia podieľať aj finančne. Zadarmo tu nebýva nikto. Prispievať musia napríklad na energie. Zároveň ich tak sociálni pracovníci vedú k tomu, aby sa naučili, že nič v živote nie je zadarmo, že musia vedieť hospodáriť, aj keď s málom, keď si chcú niečo kúpiť. „Máme napríklad sklad oblečenia, pretože mnohí ľudia nám ho nosia. Sklad nie je veľký a momentálne je plný, ale nie je v ňom vždy všetko a v správnej veľkosti. Čo máme, to im poskytneme, ale nie vždy to stačí,“ približuje chod zariadenia Monika Pergerová.
Samostatnou kapitolou je stravovanie. V zariadení sa snažia poskytnúť im aj teplé jedlo, polievku a medzi klientov rozdelia všetko, čo dostanú od sponzorov.
Pomoc našich zamestnancov v podobe obedov vyvolá vždy veľkú radosť. Polievka a hlavné jedlo vydržia mnohým ako celodenná strava.
V tieto decembrové dni sa o 1 092 obedov (chladená strava) podelilo s ľuďmi bez domova 177 oceliarov. Kolegovia z Delirestu navarili a dnes aj doručili polovicu obedov (zeleninovú polievku s mrveničkou, mäsové guľky v paradajkovej omáčke so zemiakmi, grilované kuracie stehno s ryžou a slovenské rizoto). Ďalšia várka obedov bude nasledovať.
„Obedy našim klientom veľmi pomôžu, ľudia sa tešia, jedlo dostanú úplne všetci. Odkážte vašim kolegom, ktorí obedy darovali, že za všetko úprimne ďakujeme,“ povedala Monika Pergerová.
O roku 2021 sme projekt Darujte obed otvorili už osemkrát. Spolu 2 537 oceliarov darovalo 21 954 obedov.
Titulná snímka: Vladimír Balog
Na fotografii zľava: Miroslav Angelovič, vedúci jedálne ÚMD, Monika Pergerová, sociálna pracovníčka neziskovej organizácie OÁZA - nádej pre nový život, Kamil Kollarčík, vedúci jedálne Vstupný areál a Vladimír Balog, riaditeľ gastronomickej prevádzky Delirestu v U. S. Steel Košice.
