Grantový program Spoločne pre región pomáha zachraňovať historické pamiatky

Povesť všeličo napovie. Aj tá o Gasparovi Serédym, staručkom pánovi Zborovského hradu, ktorý si svoje sídlo zariadil tak nádherne, že o tom kolovali legendy. Spolu s okolitými lesmi plnými krásnych stromov a s nádherným vidiekom sa zapáčilo aj Jurajovi Rákoczimu. Na kúpu hradu sa mu však priateľa Gaspara nedarilo nahovoriť. Na vytrvalé naliehanie napokon Serédy zo žartu pristal. "Dám ti ho. Za tridsaťtisíc dukátov. Ale tie dukáty musia byť všetky sedmohradské, musia byť razené v tom istom roku a všetky musia mať tvoj obraz. Inak z obchodu nič nebude," pozrel na knieža potmehúdsky a zasmial sa na svojom vydarenom vtipe, lebo bolo známe, že v Sedmohradsku sa nenarazilo za desať rokov ani tisíc dukátov. Nieto ešte s portrétom Rákocziho. Minul sa rok, na hradnom dvore zahrkotali sedliacke vozy, domáceho pána prišiel v mene kniežaťa navštíviť starý kamarát Naláczy. Aj so zvláštnym nákladom. Vreckami plnými zlatých dukátov. Bolo ich tridsaťtisíc, razených v tom istom roku... Rákoczi splnil aj poslednú podmienku. Na každom z nich sa vynímala jeho podobizeň. Staručký Serédy toľkú bolesť nezniesol. Zbledol, chytil sa za srdce a s výkrikom "Zbohom hrad môj!" padol mŕtvy na zem.

Naozaj, boli ste už na Zborovskom hrade, len desať kilometrov od niekdajšieho kráľovského mesta Bardejov? Ak áno, iste vám neušlo, v akej nádhernej prírode sa nachádza. Traduje sa, že okrem hradu, najmä jeho výhodnej polohy a honosnosti, očarili Rákocziho i nasledovných majiteľov aj jej pekné zákutia. Často spomínam na to, keď sme ešte ako deti blúdili zrúcaninami hradu, šplhali sa na nestabilné ruiny, nemajúc o nebezpečenstve svojho konania ani páru, len aby sme nazreli do kanieho hniezda. Vari jediného naširoko naďaleko. A keď sme sa po vyšantení vybrali opäť dole, do dediny, nikdy sme nemohli obísť majestátny dub týčiaci sa svojou mohutnou korunou do výšav hneď pri vstupe do našej rozprávkovej krajiny, v ktorej sme neúnavne hľadali poklad. Objímali sme jeho stáročný kmeň, obdivovali prastarú kôru fantastických tvarov, aké vie vyčariť len príroda, a aj keď sme vedeli, koľko nás treba, aby sme ho rozpaženými rukami spolu objali, vždy sme sa stavili.... Zakaždým nás bolo šesť. Stále tam stojí v svojej veľkolepej nádhere. A tajomnú atmosféru vekov hradu strážia aj jeho bratia. Aj keď už dávno nie sú všetci.

"Z krajinárskych pohnútok boli duby spolu s hradom vyhlásené v roku 1926 za chránenú oblasť, ktorá sa neskôr rozšírila na súčasných vyše dvadsaťštyri hektárov," objasňuje Vladimír Kaminský, predseda občianskeho združenia Združenie za záchranu Zborovského hradu, ktoré si dalo za cieľ pokúsiť sa zastaviť rozpad hradných ruín, opraviť existujúce objekty a vzbudiť záujem verejnosti o túto majestátnu pamiatku histórie. Veľa sa už dobrovoľníkom v tomto smere podarilo. Vlani svoje aktivity združenie rozšírilo o projekt Revitalizácia historickej dubovej aleje. Na jeho realizáciu sa mu podarilo získať grant v rámci programu Spoločne pre región, na ktorom participujú spoločnosť U. S. Steel Košice a Karpatská nadácia.

"Dubová aleja, ktorá bola kedysi neodmysliteľnou súčasťou Zborovského hradu, je aj napriek stáročiam stále dobre čitateľná. Jej vzácna historická a prírodná hodnota sa čiastočne zachovala do dnešných čias. Chceme ju obnoviť, zachovať do budúcna a prezentovať pred širokou verejnosťou ako zriedkavý artefakt histórie slovenských hradov," opísal v skratke pozadie projektu Vladimír Kaminský. Postupná obnova dubovej aleje sa už začala. Po zameraní existujúcich dubov, pňov i spadnutých dubov nasledovalo vytýčenie jej trasy, odstraňovanie náletových stromov i krov. Zem pred hradom prijala prvé sadenice duba vlani na jeseň...