Celosvetová pandémia, vojna na Ukrajine, energetická kríza a v ich dôsledku nové geopolitické vzťahy naplno odhalili prehlbujúcu sa slabinu Európskej únie. Tou je jej surovinová, technologická, energetická či kapitálová a obranná, závislosť od tretích krajín.

Zelená transformácia a úsilie spomaliť klimatickú zmenu má urobiť Európu odolnejšou a zvýšiť jej strategickú autonómiu. Pri nesprávnom nastavení politík a vytvorení nových závislostí na dovoze kritických surovín však môže vyjsť zo zeleného prechodu ešte zraniteľnejšia a závislejšia.
Ak nahradíme závislosť od ropy pre spaľovacie motory závislosťou od lítia, ktoré sa neťaží v EÚ a je nevyhnutné pre elektrické autá – čo to bude znamenať pre sebestačnosť Európy? Bude náš priemysel konkurencieschopný, aj keď budeme elektrifikovať, s tým, že cena energií je v Európe – aj v dôsledku straty lacných ruských energií – tri až štyrikrát vyššia ako v Spojených štátoch?

Monopolní dodávatelia
Zdá sa, že Európska komisia si túto strategickú výzvu konečne uvedomila.  Aspoň do istej miery. V marci tohto roku predstavila Zákon o kritických surovinách, ktorého cieľom je posilniť kapacity EÚ v oblasti týchto surovín vo všetkých fázach hodnotových reťazcov. Ďalej má znížiť závislosť od monopolných dodávateľov z tretích krajín, podporiť udržateľnú recykláciu surovín a obehovosť dodávateľských reťazcov.
Do roku 2030 by domáca ťažba kritických surovín mala pokryť minimálne 10 percent ročnej potreby EÚ, na európskej pôde by sa malo spracovať 40 percent surovín a z recyklácie získať ďalších 15 percent. Únia chce obmedziť aj dovoz, aby znížila svoju surovinovú závislosť na malom počte krajín. Z jedinej tretej krajiny by bolo možné doviesť maximálne 65 ročnej spotreby strategických surovín EÚ.

Kľúčové pre zelené technológie
Kritické nerastné suroviny sú nevyhnutným predpokladom existencie veľkého množstva strategických odvetví, vrátane energetiky, dopravy, IT a digitálneho priemyslu, letectva či obrany.
Vzhľadom na deklarovanú snahu dnes už skoro celého sveta bojovať proti klimatickej zmene transformáciou hospodárstva na bezuhlíkové technológie, je zrejmé, že dopyt po primárnych aj druhotných kritických surovinách bude dramaticky rásť. Rovnako, aj keď dúfajme, že nie priamo úmerne, sa bude zvyšovať aj európska závislosť na ich dovoze. V prípade magnézia, lítia, prírodného grafitu, fosforu či vzácnych kovov ide dokonca už dnes o stopercentnú závislosť.
Ak si napríklad predstavíte veternú turbínu, len dve percentá zo vstupných nerastných surovín potrebných na jej výrobu pochádzajú z domácich zdrojov EÚ. U vzácnych kovov ako dysprózium, terbium či niób v súčasnosti existuje takmer úplný čínsky monopol najmä v oblasti ich ťažby a spracovania. Alebo inak, na výrobu elektrického auta je nutných 207 kilogramov minerálov, z ktorých väčšina nepochádza z európskeho územia, kým v prípade konvenčného auta je to len 33,9 kilogramov.
Závislosť EÚ na dovoze primárnych surovín, ako sú kobalt, lítium či prírodný grafit, ktoré sú kľúčové pre výrobu batérií využívaných v doprave či na uskladnenie vyrobenej energie, je na úrovni 60 až 93 percent spotreby EÚ. Európa ich dováža predovšetkým z Číny. EÚ je tiež výrazne závislá na dovoze kremíka a gália, používaných v solárnych technológiách.

Vývoz želeného šrotu je problém
Pri výrobe ocele zase vstupujú do hry druhotné suroviny. Oceľ je najuniverzálnejším a najviac recyklovaným materiálom, ktorý je možné recyklovať donekonečna. Zároveň je základným stavebným prvkom takmer všetkých čistých technológií, energetiky a infraštruktúry.
Kovový šrot, ktorý budú potrebovať oceliarne, aby mohli využívať elektrické pece, bude podľa dostupných odhadov nedostatkovým tovarom už pred rokom 2030. Napriek tomu, že elektrifikácia má byť prvou fázou dekarbonizácie výroby ocele, z Európy dnes odchádza takmer 20 miliónov ton šrotu ročne. Tento objem by stačil na dekarbonizáciu piatich takých fabrík, ako je naša v Košiciach.

Komunity proti ťažbe
Toto sú len niektoré z celkového zoznamu kritických a strategických surovín, ktorých domácu ťažbu, spracovanie a recykláciu sa EÚ zaviazala podporovať, s cieľom dosiahnuť čo najväčšiu hospodársku nezávislosť. Zákon o kritických surovinách celkovo identifikuje 34 kritických a 16 strategických surovín, na ktoré sa budú vzťahovať opatrenia v oblasti podpory domácej ťažby, spracovania, recyklácie a diverzifikácie dovozu do Únie. Je tu aj ďalšie riziko.
Čína má okrem dominantnej pozície v dodávke až 21 kritických surovín vo väčšine monopolné postavenie aj na ich spracovanie. Je napríklad najväčším svetovým nákupcom nerafinovaných rúd a najväčší producent rafinovaných kovov.
Najväčšie nové ložisko železnej rudy a minerálov, za arktickým kruhom neďaleko švédskej Kiruny, bude, podľa svojich majiteľov, produkovať suroviny najskôr o 15 rokov. Toľko totiž v Európe trvá schvaľovací proces pre ťažbu. Viaceré tradičné európske banícke regióny už neťažia, ale sa za európske peniaze transformujú. Mnohé členské štáty s ložiskami a potenciálom očakávajú odpor lokálneho obyvateľstva aj klimatických aktivistov voči novým ťažobným projektom, lebo taká je Európa – napriek svojej spotrebe a potrebám.

Nová éra zdrojovej geopolitiky
Iste, riešením je okrem domácich možností nadviazanie efektívnych medzinárodných partnerstiev a obchodných dohôd s cieľom presunúť ťažobné aktivity do tretích krajín. Táto cesta však nie je úplne v našich rukách a prináša so sebou ďalšie, a nie malé, riziká a spory. Spojené štáty napríklad vylúčili dotačnú podporu, v rámci Inflation Reduction Act, pre elektrické vozidlá, v ktorých by sa využívali minerály z Číny.
Kritické nerastné suroviny bezpochyby definujú novú éru „zdrojovej geopolitiky“. Tak ako bola v 70. rokoch zbraňou ropa, dnes to môžu byť kobalt, grafit, lítium, nikel, vzácne zeminy a ďalšie, ktoré sú kľúčové pre obranu, smartfóny, digitálne technológie, ale aj veterné turbíny, solárnu energiu, či elektrické vozidlá. Bez nich je „ čistá” budúcnosť nemysliteľná.
V maratónskom behu k bezemisnému hospodárstvu sme sa už striasli ruského medveďa, na krk nám však dýcha čínsky drak. Ruská invázia na Ukrajine nám dala facku z preexponovanosti jedným smerom. Dúfajme, že táto lekcia bude dostatočným ponaučením  a mementom nezopakovať vlastné chyby znova. Inak zostane kedysi bohatá a silná Európa v budúcnosti svetovým lídrom iba v oblasti regulácie.

Ilustračné foto: freepik.com