Za tých pár dní, počas ktorých nás trápi (teší ) snehová nádielka, som už videla kade čo. Myslela som si, že ma už nič nedokáže prekvapiť.
A predsa sa tak stalo! Dnes dokonca dvakrát! Prvý raz ma prekvapil bicyklista, ktorý sa ráno, v začínajúcom hustom snežení, presúval po Terase. Iste, možno má kvalitnejšie gumy ako v lete, ale aj tak...
No a druhý raz ma prekvapil majiteľ tohto subtílneho „vozidielka“, ktoré bolo zaparkované pri budove Vonkajších vzťahov. To ako vážne??? Po chvíli prišiel, opatrne nasadol, naštartoval a pohol sa vpred, pričom sa od zeme odrážal nohami. Odbočil smerom von z podniku. Neviem, aká dlhá cesta ho čakala, kam šiel, ale kebyže tak idem autom a zbadám ho pred sebou, na zasneženej ceste, na ktorej je celkom problém udržať sa a nieto ešte predbiehať, možno by som sa za ním vliekla až do zajtra .
Niektorí ľudia akoby mali vypnutý pud sebazáchovy. Chodci prebiehajú krížom cez cestu, vôbec nepomyslia na to, že vodič auta nemusí byť schopný okamžite zastaviť. Vodiči, ktorí sa na „drzovku“ vtrepú pred iných, ktorí si dodržiavajú bezpečný odstup, alebo sa vyrútia z bočnej ulice a je im jedno, koho tým ohrozia...
A potom nás všetkých zdržia rôzne „ťukesy“. Ako napríklad dnes ráno pri amfiteátri.
Pri pohľade z okna mi nie je všetko jedno. Stále husto sneží, v meste sa vraj parádne šmýka... To zas bude cesta z práce... Snáď ten pán na tom „vozidielku“ dovtedy dôjde bezpečne do cieľa a nenarazím na neho niekde pri Pereši....








