Niektorí chlapci chcú byť odmalička hasičmi. Fascinuje ich nebezpečná práca, veľké a „hlučné“ autá a to, že pomáhajú druhým. Tak toto nie je prípad Ľuboša Burika. O tom, že sa stane hasičom, ako malý chlapec nikdy nesníval. Svoju pracovnú kariéru začínal v mostárni, po skončení učilišťa v Šaci: „Keď som sa vrátil do práce po absolvovaní základnej vojenskej služby, jeden kamarát mi navrhol, či by som „nešiel“ k hasičom. Povedal som si, prečo nie. Bol som mladý, mal som dobrú fyzickú kondíciu.... Tak som to skúsil. A pritom som aj zostal. Hasičom som 38 rokov.“
Ľuboš Burik si na slávnosti organizovanej ZHŤPG minulý piatok v Banskej Štiavnici prevzal čestný odznak ministra hospodárstva SR „Vzorný záchranár“.
„Hasič musí poznať technologické procesy prevádzok, prostredie, v ktorom zasahuje, stroje a zariadenia, ktoré pri práci používa a verte, nie je toho málo. Ľubo všetko toto s bravúrou ovláda. Nenecháva si to ale pre seba a získané vedomosti a skúsenosti ochotne odovzdáva mladším kolegom. Ľubo je človek, na ktorého sa môžete vždy spoľahnúť,“ hovorí Benjamín Brandis, veliteľ ZHÚ.
V čom je sila kolektívu hasičov?
O tom, že by Ľuboš Burik, ktorý pracuje ako hasič – strojník a je vodičom hasičského auta s touto prácou skončil, nikdy neuvažoval. Na práci hasiča je podľa neho dôležitá nielen fyzická kondícia, ale aj psychika a najdôležitejšia je sila kolektívu. Hasiči musia pracovať ako jeden tím, musia sa vedieť jeden na druhého kedykoľvek spoľahnúť. „Keď sa niekto zľakne a urobí zlý krok, vie, že vedľa neho je kolega, ktorý ho potiahne. V tom je sila nášho kolektívu.“
Ťažko na cvičisku....
Hovorí sa, že ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku. Určite áno, ale cvičisko nemôže hasičov stopercentne pripraviť na rôznorodé situácie, ktoré nastávajú v reálnom živote. Ľuboš pomáha pri zaučení nových kolegov: „To je samozrejmé, to robí každý z nás. Keď príde mladý kolega, nemôže sa za dva mesiace naučiť všetko, poznať všetky prevádzky, miesta, kanály...“
Aj preto robia hasiči takzvané orientačné jazdy v areáli podniku. Raz dávnejšie, počas takejto jazdy zaznamenali, že v blízkosti oceliarne došlo k vyliatiu ocele. „Boli sme na mieste prakticky ihneď. Človek, ktorý volal na náš dispečing, zložil telefón, pozrel sa z okna a videl, že sme už na mieste. Nechápal, ako sme to tak rýchlo stihli . Naša dispečerka ešte ani nestihla dohovoriť do vysielačky a my sme už vyskakovali z auta. Tento zásah sme skončili veľmi rýchlo. Rýchlosť je v našej práci veľmi dôležitá, čím skôr sú hasiči na mieste, tým je to lepšie. Keď sa požiar riadne rozhorí, môže to byť peklo ho zahasiť.“
Aj v šesťdesiatke behá po strechách a rebríkoch
Ako sme sa dozvedeli z charakteristiky, ktorá bola súčasťou návrhu na udelenie čestného odznaku – aj pri poslednom veľkom požiari, napriek svoju veku, pracoval bok po boku mladších kolegov.
Pokoj a ticho nachádza na rybačke
Ľuboš Burik vyhľadáva v rámci svojho voľného času najmä pokoj a ticho. To mu poskytuje rybačka. V minulosti rád chytal pstruhy, ale je ich podľa neho stále menej. Takže chytá najmä kapry, zubáče, sumcov, karasy... Má svoje obľúbené miesta v okolí Košíc, mŕtve ramená, zájde aj na Ružín... Dvom tretinám rýb daruje slobodu a pustí ich naspäť do vody. Ryba na jeho stole nesmie chýbať najmä na Vianoce a svojimi úlovkami zásobuje aj rodinu a kamarátov.
Potešilo ho ocenenie, ktoré dostal? Opýtali sme sa na záver: „Ja si na ocenenia veľmi nepotrpím. Mňa dokáže potešiť aj jednoduché poďakovanie. A to, čo je na mojej práci najkrajšie – keď sa nám podarí niekoho zachrániť, rýchlym a profesionálnym zásahom minimalizovať škody. Ale samozrejme, udelenie čestného odznaku Vzorný záchranár a najmä to, že ma takto ohodnotili a na jeho udelenie navrhli moji nadriadení, to ma potešilo veľmi.“
Foto: Ján Kisucký
