Jednou zo športových disciplín na tohtoročných Letných športových hrách U. S. Steel Košice bude už tradične in-line korčuľovanie. Štart 10 km dlhej trasy bude vo Vstupnom areáli a cieľ neďaleko obchodného centra Optima. Vedúcim tohto športu je Henrik Hric, ktorý pracuje ako IT špecialista na infraštruktúre. Tento šport rozbiehal v U. S. Steel Košice v roku 2004 spolu s manželkou Danielou. Vlastne ho rozbiehala Daniela, a keď v roku 2009 odišla na materskú dovolenku, prebral pomyselnú štafetu od nej.
Práca Henrika Hrica si nevyžaduje fyzickú kondíciu. Skôr je to nápor na psychiku a v posledných rokoch čelil skutočne mnohým ťažkým výzvam, keďže sa stará o ľudí, ktorí sa do práce pripájajú z domu. 13. apríla 2020 stúpol kvôli pandémii počet ľudí s možnosťou pripojenia sa z domu z predchádzajúcich 200 na 2 500! Prvý polrok sedel za počítačom pomaly 18 hodín denne. A čo si budeme hovoriť, všetci sme už určite počuli, alebo čítali, prípadne prežili, rôzne vtipné príhody, ktoré sa stávajú, keď menej gramotní či menej zdatní užívatelia počítačov riešia telefonicky problémy s pripojením. Má to aj svoju svetlú stránku, Henrik hovorí, že sa po telefóne spoznal s 2 500 ľuďmi. Šport preto pre neho znamenal výborný relax a spôsob, ako si vyčistiť hlavu.
In-line korčuľovaniu sa Henrik venuje 20 rokov. Aj keď posledný rok ich veľmi často obuté nemal. Prečo? „V Košiciach nie je veľmi kde korčuľovať. Nie je tu vybudovaný žiadny nový chodník pre korčuliarov, na ktorom by mohli trénovať. Využívajú sa iba trasy, ktoré sú z roka na rok v horšom stave. Včera som šiel na bicykli po hrádzi na sídlisku Nad jazerom a už každých 10 metrov sú tam také praskliny, že horší korčuliar tam nemôže ísť rýchlo, aby nespadol. V lesoparku na Furči je zase toľko ľudí, ktorí venčia psov, že ani tam sa nedá jazdiť na korčuliach rýchlejšie. Potom ostávajú iba cesty a na cestu sa bežný človek neodváži niekedy vyjsť ani na bicykli, nieto ešte na korčuliach. V Bratislave je hrádza, ktorá má dĺžku 40 km, u nás nič také nie je. Tu sme radi, že máme hrádzu dlhú 2,3 km pokrytú súvislým asfaltom, ktorý ale už nie je v najlepšom stave,“ hovorí Henrik Hric.
Dlhé roky bolo in-line korčuľovanie ich rodinným športom, spolu trénovali, naučili korčuľovať aj deti. Tie väčšinou využívajú priestory pred Kulturparkom, na rovnej ploche, kde vedia trénovať aj otočky. Ešte je k dispozícii ovál pri jazere, ale podľa Henrika je to korčuľovanie v kruhu, niečo podobné, ako si ísť zakorčuľovať na zimný štadión, čo je síce super, ale na väčší tréning nepostačujúce.
Keďže je vedúcim tohto športu, prirodzene sa od neho očakáva, že pôjde príkladom a sám sa postaví na štart. Ale – po ročnej pauze? Na otázku, či si teda obuje korčule, odpovedal takto: „Áno. Určite máme korčuliarov, ktorí by ma predbehli, ale máme aj takých, ktorým by som ušiel.“
Na záver veľmi príjemného rozhovoru som sa Henrika Hrica opýtala, prečo by mali in-line korčuliari využiť možnosť prihlásiť sa na Letné športové hry. A tu je odpoveď: „Možnosť zakorčuľovať si na rýchlostnej ceste sa nenaskytne každý deň. Zároveň aj asfalt je na tejto ceste v relatívne dobrom stave. Cesta je príjemná, nie sú tam žiadne veľké kopce, akurát od Pereša dole je malý kopček. Máme policajný sprievod, ideme v pravom pruhu. Vodiči sú ohľaduplní, jazdia vľavo, spomalia, keď sa priblížia k skupinke korčuliarov. Je to zážitok. A neplatí sa štartovné !“
