Stalo sa vám už niekedy, že ste po dočítaní kapitoly zdvihli zrak od knihy a úprimne vás prekvapilo, že ste stále vo svojej obývačke? Elena Bohunická z úseku Nákup prináša svoje dojmy z príbehu, ku ktorému sa pravidelne vracia:

Rozhodla som sa, že sa s Vami podelím o jednu z mojich najobľúbenejších kníh, ktorú som prečítala už niekoľko krát a ku ktorej sa zvyknem vracať skôr v zimnom období.  Je to príbeh od autorky, ktorá sa považuje za autorku „romantiky“ a veľa jej poviedok, príbehov a kníh bolo sfilmovaných. A je z úplne iného súdka, ako tu bolo doteraz.

Ide o knihu s názvom Zimný slnovrat a je od Rosamunde Pilcherovej. Niekto možno povie, že ach jaj, Pilcherová, zo stránok knihy tečie med a všade je láska a všetko dobre dopadne. Ale pri jej čítaní sa nemusíte trápiť a báť sa. Z každej strany na vás nevyskočí mŕtvola a nebudete cítiť hnilobný a mŕtvolný zápach a nemusíte zbierať krv do vedra.

Ide o knihu, pri ktorej si naozaj oddýchnete a ktorá vás možno aj pohladí po duši.

Opisuje príbeh viacerých rodín a jednotlivcov, ktorých osudy sa odohrávajú v rôznom čase a na rôznych miestach a postupne sa ich osudy navzájom stretnú. Niektoré postavy zažijú tragédiu, niektoré nájdu lásku, niektoré na konci života nájdu pokoj v duši a niektoré nájdu svoj osud a svoje miesto v živote.

Mňa u tejto autorky vždy zaujme opis prostredia. Domov, kde žijú, susedia, ktorí si vždy vzájomne pomáhajú. Ako stále riešia počasie, pikniky, záhrady. Ako má každý pomocnicu v domácnosti (!) a v záhrade (!). Takmer každý má psa a chodí na dlhé prechádzky za každého počasia. Ako stále pijú čaj, džin a sherry. Ako sa stále navštevujú.

A tak za dlhých zimných večerov sedím doma na gauči prikrytá dekou, popíjam čaj alebo to ich sherry a predstavujem si, ako žijem niekde na vidieku. V kamennom domčeku, kde je stále zima. Ale ja sedím pri krbe, kde horí oheň. Vonku stále prší alebo sneží. Pri nohách mám psa (ktorého v skutočnosti nemám) a všade okolo mňa je ticho.
 

Bývalá umelkyňa Elfrida po živote v bohémskom Londýne nachádza pokoj na vidieku, kým jej idylku nepretrhne nečakaná tragédia. V snahe pomôcť milovanému mužovi sa sťahuje do drsného, no magického Škótska, kde obaja pri nových začiatkoch objavujú nádej, že nie všetko je stratené.

„Uprostred priečnej lode, medzi kazateľnicou a oltárom, stál bohato vyzdobený a svetielkujúci vianočný stromček. Za ním, pri severnej stene kostola, hrmeli píšťaly organu. Sedadlo organistu bolo ohradené dubovou prepážkou a sediaci ho nevideli. Ale Elfrida stála. A bola vysoká. Svietil naňho zhora reflektor. Zreteľne videla jeho hlavu a profil, husté biele vlasy, strapaté, lebo sa tak nečakane dal uniesť vlastnou hrou.

Beethoven. Óda na radosť.

Oscar Blundell hral celým srdcom.  Zmieril sa. A vrátil sa.

Domov. Tam, kam patrí.“