Elena pochádza z Kramatorska. Pracovala v malom závode s asi tisíckou zamestnancov. Vyrábali najmä rotory pre atómové elektrárne a ďalšie komponenty zo špeciálnych druhov ocelí. Závod dnes neexistuje. Pred pár dňami naň dopadlo 8 rakiet. Všetko je rozbité. Elena to videla na fotkách, ktoré na sociálnych sieťach uverejnil starosta mesta, ktorý v tomto závode predtým tiež pracoval.
„Nechápem to,“ hovorí Elena a dodáva: „Prečo? 51 percent akcií vlastnil moskovský podnik Rosatom a Rusi ho zničili.“
Od 24. februára žila v neustálom strachu. Prvé dva týždne ešte chodili do práce, ľudia chodili na nákupy, do školy... Keď zazneli sirény, utekali sa schovať. „Potom to už bolo zo dňa deň ťažšie. Jedna raketa zničila dom neďaleko mňa a ďalších 43 obytných domov zničili buď bomby alebo tlaková vlna. 4. apríla nariadil starosta evakuáciu. Spolu s mamou, ktorá žila v Slavjansku, sme odišli do Užhorodu. Mesto bolo v tom čase preplnené, tak sme sa museli pohnúť ďalej. Hranice sme prešli pešo. Nechceli sme ísť veľmi ďaleko, aby sme to potom nemali ďaleko, keď sa budeme vracať domov,“ povedala Elena.
Spolu s mamou Barbarou najprv nocovali na stanici. Dobrovoľníci im pomáhali nájsť si ubytovanie. Keď sa dozvedeli o Medzeve, veľmi sa potešili. Pani Barbara má 88 rokov a Elena rozličné diagnózy súvisiace najmä s príjmom potravy, intoleranciu na rôzne potraviny. Boli dni, keď mohla zjesť iba kôpku ryže.
„Sme veľmi vďační Gréckokatolíckej charite a vašej firme za toto útočisko. Pre mňa to doslova znamená záchranu života. Je tu nádherná príroda, ticho, pokoj. Už sa dokážeme aj vyspať. V prvé dni sme sa vždy budili, keď nad nami preletelo lietadlo alebo vrtuľník. A sú tu úžasní ľudia, skvelí kuchári, veľmi pozorní čašníci. Nielen nám dávajú jesť, ale servírujú chutné, krásne ozdobené jedlo. Všetkých už poznáme aj po mene,“ hovorí Elena.
Začiatkom apríla prišli do Medzeva aj manželia Nikolaj a Valentina. Obaja sú dôchodcovia. Žili na dedine v Luhanskej oblasti. Z dediny ostal iba popol. „Neviem, čo bude ďalej, keď sa skončí vojna, určite sa chceme vrátiť do svojej vlasti. Neviem ešte kde, neviem, ako to bude, ale chceme sa vrátiť,“ uvažuje Nikolaj.
V našom zariadení v Medzeve našli útočisko prevažne starší ľudia, ktorí sú už na dôchodku. A tri mamičky s veľmi malým deťmi od 3 mesiacov do 3 rokov.
„Ani som nesnívala o takej ponuke, akú sme dostali od U. S. Steel Košice,“ hovorí Anna Ivanková z Gréckokatolíckej eparchiálnej charity a dodáva: „Toto miesto je výnimočné. Je v nádhernom prostredí. Všetky traumy, ktoré majú títo ľudia za sebou im okolitá príroda a skvelý tím ľudí, ktorý tu pracuje, pomáhajú prekonať, uzdraviť sa. Majú pocit bezpečia, ale aj blízkosti k Ukrajine, keďže na hranice to nie je ďaleko. Poznám všetkých od ich príchodu a viem porovnať, v akom stave a v akej nálade prišli a v akom sú dnes. Upokojili sa a dôverujú tomuto miestu. Ľudia, s ktorými sa rozprávam mi veľmi ďakujú, ale toto poďakovanie patrí vašej firme. Dokonca sa mi stalo niekoľkokrát, že mi zavolal niekto z Ukrajiny, kto by chcel prísť na Slovensko a rovno sa pýtal, či by sa nemohol dostať do Medzeva. Tak dobrý chýr sa už šíri aj za hranicami.“
Na úvodnej snímke je Elena so svojou mamou.
Nikolaj a Valentína s kamarátkou Táňou sa často zhovárajú o tom, čo sa asi práve deje doma. Čo je s ich deťmi, rodinami, ktoré sú roztrúsené po celej Európe.
