Branislav Klobošič patrí medzi desať atlétov z radov našich hutníkov s najlepším umiestnením vo vlaňajšom ročníku MMM.
Aké boli vaše bežecké začiatky?
Behať som začal pomerne neskoro, na vysokej škole. Môžem povedať, že beh si našiel mňa. Začal som okruhmi na štadióne, pokračoval behmi na letisko a do okolitej prírody na Bankove, Jahodnej, Hrešnej a podobne. Pribudli bicykel a plávanie, teda duatlon a triatlon. O maratóne som spočiatku neuvažoval, ten prišiel až oveľa neskôr.
Ako sa na maratón pripravujete?
Kedysi som sa pripravoval podľa tréningového plánu, ale musím sa priznať, že veľmi ma to nebavilo. Rovnako ani viesť si podrobné záznamy a denníky, ako to robia mnohí bežci. V tom som naozaj lajdák, ešte že dnes existujú aplikácie, ktoré to urobia za mňa. Keďže behám v prvom rade pre radosť, dobrý pocit a zdravie, neberiem prípravu ako niečo, čo by mi malo prinášať stres. Teším sa na každý beh, bez ohľadu na počasie, ročné obdobie, či stanovený počet kilometrov a intenzitu.
Ako vnímate atmosféru počas maratónu? Čo vás najviac motivuje počas behu?
Keďže som introvert, priveľký „humbuk“ okolo pretekov nie je pre mňa celkom to pravé. Uprednostňujem tichšie preteky s menším počtom bežcov. Ale samozrejme, maratóny, a obzvlášť košický, majú svoje čaro a snažím sa výnimočnú atmosféru si čo najviac vychutnať. Motiváciou pre bežcov môže byť dosiahnutie stanoveného času, či dobehnutie do cieľa. Niekedy to bolo podobné aj u mňa, v súčasnosti je mojou motiváciou samotný beh. Teda vybehnúť a ono sa to postupne samo ukáže.
Aký máte pocit, keď prebehnete cieľovou čiarou?
Pocity v minulosti boli rôzne, niekedy radosť, inokedy sklamanie z dosiahnutého času, ale nakoniec vždy prevládli pozitívne emócie. Teraz je to hlavne o radosti a poďakovaní Bohu za každé prebehnutie cieľom.
Zažili ste počas behu krízu? Ako ste sa z nej dostali?
Krízy počas behu, a hlavne toho maratónskeho, prídu vždy. Niekedy menšie, inokedy väčšie. S tým musí bežec počítať a pokúsiť sa ich prekonať. Pomôcť môže občerstvovačka, či úprava tempa behu a dýchania. Aj si človek zanadáva (niekto v duchu, niekto nahlas), no stáva sa, že nepomôže nič. Hlavne musí byť správne nastavená hlava, lebo ak to vzdá ona, nohy sa už nerozbehnú. V prípade, že to naozaj nejde a hraničí to s poškodením zdravia, nie je hanbou preteky vzdať.
Máte obzvlášť pamätný zážitok z maratónu?
Z maratónu ani nie, ale pamätám si, že pri jednom z pretekov, v cieľovej rovinke spoza divákov vybehla moja štvorročná dcéra a spoločne sme prebehli cieľom. To bola pre mňa špeciálna chvíľa. Na Košickom maratóne ma vždy dostanú povzbudzujúci diváci, rodina, kamaráti, či bývalí spolužiaci, ktorých som roky nevidel.
Čo by ste poradili začiatočníkom, ktorí by chceli bežať maratón?
Aby si nedávali maratón ako cieľ. Poznám mnohých, ktorí tak urobili, rok trénovali, odbehli maratón a tým to pre nich skončilo. Žijeme v zvláštnej dobe, keď sa na všetky problémy snažíme nájsť čo najrýchlejšie a bezbolestné riešenia. V behu to našťastie neplatí. Neexistuje žiadna tabletka ani super vybavenie, ktoré by vás samo prenieslo do cieľa. Ani bežecké topánky za 500 EUR veru nie. Beh, a hlavne ten maratónsky, je o trpezlivosti, pravidelnosti a pokore. Beh by mal v prvom rade prinášať radosť. Ostatné príde postupne samo a nemusí to byť za každú cenu maratón.
Ako beh ovplyvnil váš život?
Určite ho zmenil, a podstatne. Naučil ma lepšie si plánovať činnosti, aby som dokázal zladiť rodinný život so športovými aktivitami. Naučil ma trpezlivosti, aj tomu, že vynaložená námaha nie vždy prinesie očakávaný výsledok. Beh mi priniesol nové priateľstvá pretrvávajúce roky, príjemný čas strávený pri spoločných tréningoch.
Aké máte bežecké plány?
Veľké plány do budúcnosti si nerobím. Rád by som behal čo najdlhšie, pokiaľ to zdravie a možnosti dovolia. A nemusí to byť spojené práve s pretekmi. Ak sa na tejto bežeckej ceste pritrafí ešte nejaký maratón, rozhodne nebudem proti.