Vladimír Molčan pochádza zo Spiša a do Košíc prišiel kvôli budúcej manželke, v novembri roku 1987. Železiarne vtedy hľadali nových ľudí, pretože od 1. januára nasledujúceho roka bolo treba zriadiť v DZ Koksovňa piatu zmenu.
„Tak som prišiel, ešte na bývalú VKB2, a prešiel som všetkými robotníckymi profesiami. Potom bola VKB2 zrušená a prešiel som na VKB1, ktorá bola po rekonštrukcii. Tam som robil na všetkých obslužných strojoch, bol som striedačom, predákom, zmenovým majstrom. Po niekoľkých rokoch som prešiel na VKB3 ako zmenový majster, neskôr som pracoval ako majster pre vykurovanie a pre opravu žiaruvzdorného muriva na komorách batérie. Od decembra 2013 som vedúcim prevádzky výroby koksu pre obidve batérie,“ hovorí Vladimír Molčan.
Pracovať s ľuďmi je čím ďalej tým ťažšie
Vtedy nastal moment, keď začal uvažovať o odchode, o zmene zamestnania. Predtým riadil ako majster 10 – 12 ľudí a zrazu dostal na starosť 220 ľudí: „Ani som nespal. Stále som žil len prácou, potom sa nám stal jeden vážnejší úraz na VKB1, tak som tu trávil dni do večera prerábaním predpisov. A navyše - ako vedúci prevádzky som zarobil menej ako majster, ktorým som bol predtým. Tak som chvíľu uvažoval, že odídem. Ale kam odídete, keď máte viac ako 50 rokov? Žiadna iná koksovňa v okolí nie je. Som síce hutný inžinier, ale nedalo sa prejsť ani do iného závodu. Tak som si povedal, že kašlem na to a ostanem“.
Pracovať s ľuďmi je podľa neho čím ďalej, tým ťažšie. Už to nie sú tie staré časy, keď majster povedal, čo presne treba spraviť a každý to tak urobil. „Dnes často počúvam výhovorky typu – to nie je moja robota. Alebo sa stane, že niekto príde a donesie papier od lekára, u ktorého viem, že nikdy nebol a ja s tým neviem nič spraviť. Dnes mnohí klamú, zahmlievajú, hovoria polopravdy. Ja každému poviem do očí to, čo si myslím, aj keď to nie je vždy príjemné. Som tým pádom veľmi čitateľný. Ale na druhej strane, nikdy som nikoho neoklamal. To je moja zásada, ktorou sa celý život riadim. Nikdy nikoho neoklamať. Samozrejme, čakám to isté aj od druhých.“
Počas svojej pracovnej kariéry sa aktívne zapájal do modernizácie koksovne, hlavne do projektov súvisiacich s premurovaním vykurovacích stien veľkopriestorovej koksárenskej batérie č. 3 a s výmenou predlôh odsávania surového koksárenského plynu. „Táto činnosť sa vo svete nerobí. Keď postavia koksárenskú batériu, tak určia jej životnosť. Potom ju odstavia a postavia novú. My sme to však dokázali postupne zmodernizovať.“
„Vlado od svojho nástupu do Koksovne prešiel viacerými robotníckymi a manažérskymi pozíciami až po funkciu vedúceho prevádzky. To z neho robí ozajstného odborníka na výrobu koksu. Vo svojej práci je naozaj výnimočný. Pre koksovňu je stále k dispozícií a s prehľadom zvláda aj tie najnáročnejšie situácie súvisiace s chodom koksárenských batérií. Kto ho pozná vie, že je častokrát svojský, ale zároveň verný a oddaný svojmu remeslu. Vážim si ho ako odborníka na výrobu koksu, akých je v súčasnosti už naozaj málo“ , týmito slovami hodnotí svojho kolegu Vladimíra Molčana, ktorý bol vyznamenaný odznakom Za pracovnú vernosť, riaditeľ DZ Koksovňa Oto Viszlay.
Koníčkom je zbieranie húb
V minulosti hrával Vladimír Molčan súťažne mariáš a cestoval na turnaje po celom Slovensku. Teraz je jeho najväčším koníčkom prechádzka v lese a zbieranie húb. „Keď mám možnosť, stále som v lese. Zbieram nielen hríby, ale aj plávky, kuriatka, rýdziky.... Už sa mi veľakrát stalo, že som nazbieral dva plné košíky a musel som prestať, lebo huby už nebolo do čoho dávať. Väčšinu húb rozdám. Jedna vec je radosť z chodenia po lese a zbierania húb, druhá je, čo potom s nimi. Treba ich čistiť, krájať, sušiť... Najradšej chodím na huby na jeseň. Letné huby sú väčšinou červivé a je ich málo. Človek skôr natrafí na medveďa, ako na poriadne hríby.“
Guláš a pirohy chutili aj Angličanom
Vlado má jednu dcéru, ktorá žije v anglickom Cornwalle. Bol u nej prednedávnom: „Dcéra má reštauráciu a chcela robiť slovenský večer, tak som jej bol pomôcť. Varili sme guláš. Ja som v živote navaril veľmi veľa gulášov, pravidelne, takmer každú sobotu, v 25 litrovom kotlíku. A ešte nikdy nikto nenadával. Aj môjmu zaťovi guláš veľmi chutí. Dcére som pomáhal aj s pirohami. Lepil som ich 300! Podávali ich ako predjedlo. Hlavné jedlo bol guláš s knedľou a ako dezert jablko-škoricová štrúdľa so zmrzlinou, ten som ale nerobil. Bol som rád, že hosťom v dcérinej reštaurácii slovenské menu veľmi chutilo.“
Foto: Ján Kisucký
