Dnes uverejňujeme posledný z príbehov, autori ktorých boli vyžrebovaní v našej súťaži Vianoce u vás doma. Boli väčšinou veselé a vtipné a plné nečakaných situácií, aké sa ani nedajú vymyslieť, ale napísal ich sám život . Dozvedeli sme aj o vianočných zvykoch a tradíciách v rodinách našich kolegov, prečítali sme si dokonca príbeh o kaprovi v rýmoch. Dnes zverejňujeme posledný.

Na zvončeku pred dverami už nezvoníme!

Jana Nováková

My máme radi tradičné Vianoce. Doma, nikam na dovolenku v tomto čase necestujeme. Počas prvého a druhého sviatku vianočného postupne navštívime jednu babku a dedka a aj druhých. Je to podelené.

Urobili sme akurát dve zmeny, čokoládový adventný kalendár dostávajú deti už 1.12. k čižmám, z praktického dôvodu. Babky plnia Mikulášske balíčky sladkosťami, medzi ktorými sa  adventný kalendár strácal. Z detstva som si pamätala práve otváranie okienok na adventnom kalendári a chcem, aby aj deti to takto cítili, že Vianoce sa blížia. Druhá výnimka je, že od kedy máme dve morské prasiatka, tak na Silvestra nekupujeme ohňostroj, len prskavky. Uvedomili sme si, ako sa zvieratká boja tohto hluku, aj tie naše musíme prikryť dekou a dať ich na chodbu, aby hluk pod oknami až tak nevnímali.

Tohto roku sme postavili  vianočný stromček 12.12.,  pretože to odporučila etnologička Katarína Nádaská . Máme umelý stromček s ozdobami po mojich rodičoch, sú na ňom ozdoby, ktoré vyrobili deti,  keď boli menšie, nedávame naň čokoládové kolekcie. Je to stromček spomienok.

Za tie roky som už prišla na to, ktoré koláče rodine chutia a už ich nemením, máme klasiku, perníky, vykrajované linecké pečivo, sloniu slzu, metrový koláč. Na štedrú večeru máme oblátky s medom, cesnak, bobáľky s makom, kapustnicu a vyprážaného pstruha so zemiakovým šalátom.

Chcela som zachovať aj tradíciu, že po večeri zazvoníme zvončekom, čo bude signalizovať, že už prišiel Ježiško a môžeme sa presunúť k darčekom. Tak som si to pamätala z detstva. Nuž ale moja spomienka z detstva akosi na prvý krát nevyšla . Manžel to pochopil tak, že zazvonil na zvončeku pred dverami, pričom my sme už boli pri stole (ešte nebola večera). Nastala panika, deti boli maličké, dcérka mala asi 3 roky, syn bol ešte menší, on sedel v sedačke, mal pol roka. Dcérka sa zľakla, že kto k nám ide, začala plakať, samozrejme začal plakať aj syn, a tak miesto večere, sme tíšili deti. Vysvetľovali sme hlavne dcérke, že nikto neznámy k nám nejde , potom sme sa najedli a už na zvončeku nezvonili.

K tejto tradícii sme sa vrátili opäť o rok, ale už tak, ako to má byť. Manžel po večeri zazvonil na zvončeku, ktorý bol na stole a to znamenalo to čaro, že sa ide k stromčeku a darčekom. Teraz to deti vnímajú pozitívne (majú 10 a 12 rokov) a tešia sa na koniec večere a zazvonenie zvončeka.