Ak by bol tento rozhovor publikovaný ako podcast, cítili by ste z neho neuveriteľnú energiu a zanietenie. Miestami pripomínal motivačnú reč. Biba Perátová, riaditeľka pre Data management a reporting z úseku Nákup, má totiž energie na rozdávanie. Jedno je isté – sama sa v lese nestratí. Už ako dieťa podľahla kúzlu orientačného behu.
Čo ťa k tomuto športu priviedlo?
Pochádzam z Kysaku. V Kysaku okúsilo orientačný beh takmer každé dieťa, má tam dlhoročnú tradíciu. Čoskoro bude Klub orientačného behu Kysak (KOB Kysak) oslavovať 50 rokov od svojho založenia. Ako deti sme v dedine nemali na výber veľa krúžkov – futbal, hra na hudobný nástroj v ľudovej škole a orientačný beh. Do krúžku som sa prihlásila ako desať – dvanásťročná. Chodili sme do lesa, učili sme sa čítať mapu, pracovať s buzolou. Učarovalo mi to natoľko, že som sa tomu venovala, až kým som si nezaložila rodinu. A po dlhej pauze, keď som mala približne štyridsať rokov, ma starí kamaráti zlákali späť. Chodievame aj na súťaže, avšak teraz už to robím hlavne pre svoje potešenie, nie kvôli športovým výkonom. Je to o pohode, o relaxe, zážitku, kolektíve. Ak niekto na trati potrebuje pomôcť, nemám problém zastať, niekedy aj desať minút vysvetľovať a ukazovať deťom na mape, kde sa nachádzajú. Pri orientačnom behu človek úplne vypne, zabudne na prácu či problémy. Musí sa naplno sústrediť, nemôže ho rušiť hudba zo slúchadiel, či premýšľanie o každodennom živote. Musí byť prítomný v danom okamihu, v lese sa dá totiž veľmi ľahko stratiť.
Čo je podstatou orientačného behu?
Dostať sa zo štartu do cieľa v určenom poradí cez kontrolné stanovištia, na ktorých si bežec zaznamená prechod pomocou čipu. Kedysi sme si dierkovali preukazy, dnes máme čipy. Cieľom je prejsť všetky stanovištia v čo najkratšom čase. Orientačný beh nie je beh po lesných chodníčkoch. Je to beh cez kopce, cez rokliny, močariská, lúky, polia, cesty. Preteky sa konajú v každom počasí, veľakrát v neznámych terénoch, v krásnej prírode. Musíš sa naučiť čítať mapu, vedieť si ju pretransformovať do terénu. Na mape je vyznačená mierka, trasa, zakreslený terén: žltou lúka, čiernou chodník, zelené sú husté porasty, tmavozelené nepriechodné porasty, biele plochy označujú priechodný les. Značky na mape znázorňujú skaly, jamy, údolia, výrazné objekty, atď. Orientačný beh má v názve „beh“, ale je to najmä o hlave. Bežec by si mal zvoliť ideálny postup, napríklad: nepôjdem ani hore ani dolu kopcom, ale po vrstevnici stále rovno, aby som sa fyzicky nevyčerpala a dostala sa čo najskôr na nasledujúce stanovište. Keď bežím v teréne, musím to, čo som si naštudovala a vyhodnotila, sledovať: teraz idem okolo húštiny, tu musím zabočiť doprava, po päťdesiatich metroch uvidím lúku a za ňou ma bude čakať kontrolné stanovište.
Aké sú tvoje prvé spomienky?
Pamätám si svoje prvé preteky, pioniersku ligu. Ako deti sme mali samozrejme jednoduchú trať, po cestičkách, trasa bola označená stužkami – takzvanými faborkami. Vedeli sme si ju skrátiť po neoznačenom teréne. To sú moje prvé spomienky – farebné stužky v lese. Neskôr sme na súťaže chodievali po celom Československu. Krásne spomienky mám na Jičín a Nový Bor, sú tam skalné mestá, podobné nášmu Dreveníku pri Spišskej Novej Vsi. Pre mňa bola neskutočná odmena a česť, môcť ako dievča z malej dediny bežať na päťdňových medzinárodných pretekoch, cez tie úžasné skalné údolia. Na ten pocit nikdy nezabudnem.
Stratila si sa už niekedy?
Samozrejme. Už sa mi stalo, že z desiatich stanovíšť som osem prešla výborne a na deviatom poblúdila a strávila tam aj pol hodinu. Ale mám zásadu, že preteky musím vždy dokončiť, i keď je terén ťažký. Nemusím vyhrať, ale musím dôjsť. To je pre mňa celoživotné krédo – keď raz niečo začnem, musím to dokončiť. Raz som bola na pretekoch Tatry orienteering v Pribyline, v tom období padali výdatné dažde a v teréne bolo množstvo močarísk. V jednom sa nachádzalo kontrolné stanovište. Niektoré cestičky okolo už boli vybehané, niektoré nie, akokoľvek, nedopatrením sa mi podarilo zapadnúť vyše pása do močariny. Nejaký čas okolo nik nebežal, tak som len bezmocne čakala na pomoc. Napokon ma dvaja bežci vytiahli, bola som celá od bahna, mapa rozmočená. Očistila som sa trochu v potoku a rozhodla sa, že prejdem už iba jednou kontrolou a potom priamo do cieľa. Z jednej kontroly bola druhá, potom ešte jedna, potom ďalšia, až som prešla všetky stanovištia a došla až do cieľa. To boli pre mňa najtraumatizujúcejšie preteky, ale napriek všetkému som sa otriasla a zvládla som to.
Aký je záujem o tento šport?
Vnímam, že je ťažké pritiahnuť k tomuto športu mládež. Pretekov sa zvyčajne zúčastňuje iba jedna tretina mládeže a z dvoch tretín sú to staršie kategórie. Dnes majú deti široký výber krúžkov – tanečných, hudobných, umeleckých, jazykových, športových; ale orientačný beh je málo propagovaný, tak trochu zabudnutý šport. Keby som mala viac času a možností, veľmi by som chcela, aby som tento šport dokázala propagovať a pomohla tomu, aby sa rozvíjal. Je finančne nenáročný, nepotrebuješ špeciálne oblečenie ani vybavenie, iba kvalitnejšie botasky do terénu a jednoduchú buzolu. Si v prírode, spoznávaš krajinu. Na východnom Slovensku sú len tri kluby orientačného behu – v Košiciach, Spišskej Novej Vsi a v Kysaku. Okrem Kysaku nemá žiadna iná dedina na Slovensku KOB. Všetky ostatné sú mestské kluby, kde sú sponzori. My v Kysaku máme tých sponzorov menej, ale tam to orientačným behom jednoducho žije.
Podarilo sa ti priviesť k orientačnému behu kolegov či rodinu?
Na preteky som vzala už viacerých kolegov, nechodievajú pravidelne, ale z času na čas sa pridajú. Minulý rok sa konali majstrovstvá sveta veteránov v Košiciach a súčasťou boli aj verejné preteky. Pretekali aj dve moje kolegynky. Tiež sa mi podarilo pre naše oddelenie zorganizovať orientačný beh ako team building. Pršalo, kolegovia sa priznali, že nemali chuť behať po lese, ale keď videli, koľko úsilia ma stála príprava a ako som im v horárni nachystala guláš, premohli sa. A veľmi sa im to páčilo, bola to vydarená akcia. Trošku som im to však uľahčila – bežali v dvojiciach. Moja staršia dcéra beháva občas tiež, mladšia to ešte ako dieťa rýchlo vzdala. Manžel zo žartu vravieva, že dnes ľudia lietajú do vesmíru a my pobehujeme po lese s mapou a buzolou.
Máš za sebou nejaké úspechy? Ako sa udržiavaš v kondícii?
Napríklad pred dvoma rokmi som sa na majstrovstvách Slovenska v lyžiarskom orientačnom behu umiestnila na druhom mieste. V zime máme totiž lyžiarsky orientačný beh na bežkách. Na trati sú zakreslené bežecké stopy a v rámci kombinácií stôp si vyberáme optimálnu trasu. Od jari do jesene behávame klasický orientačný beh. Aj odtiaľ mám nejaké úspechy. Ak sa mi preteky podaria, tak ma to poteší, ale robím to predovšetkým pre radosť, nie pre víťazstvá. Plánovane netrénujem, no dva – tri krát v týždni si chodím zacvičiť a ak mám chuť, idem si zabehať.
Máš „orienťácky“ sen?
Chcela by som pretekať na majstrovstvách sveta veteránov, ktoré sa budú konať v Poľsku. Ako som spomínala, minulý rok sa konali v Košiciach, zúčastnilo sa ich 3 500 pretekárov a bola to neskutočná atmosféra. Keďže sme sa na nich podieľali ako spoluorganizátori, nikto z nášho klubu nepretekal. Mali sme takú internú dohodu v rámci klubu, nakoľko to bolo organizačne veľmi náročné. Príprava pretekov orientačného behu si vyžaduje veľa času a úsilia, od prípravy mapy, cez stanovištia, načipovanie zariadení atď. Ako klub organizujeme veľa podujatí a som v tom veľmi aktívna, baví ma to.
Čo ťa orientačný beh naučil?
Pre mňa ako dieťa to bol fantastický šport, ktorý ma naučil samostatnosti, disciplíne. Predstav si, že dieťa dostane do rúk buzolu a mapu, ide do lesa a musí sa zorientovať v neznámom prostredí. Nájsť cestu, dostať sa z jedného bodu do druhého, vždy dôjsť do cieľa. Musí vedieť vyhodnotiť situáciu a nájsť riešenie. A toto ja využívam celý život v práci – logické myslenie, hľadanie riešení, vytrvalosť, rýchle rozhodovanie. Pri tomto športe je veľmi dôležité spoľahnúť sa sám na seba, dokázať predvídať. Do lesa ideš totiž sám – ako jednotlivec, či už bežíš individuálne, alebo štafetu. Nedávno som sa pracovne zúčastnila konferencie v Ostrave, kde som prednášala a mala som porozprávať svoj príbeh. A začala som takto: „Keď som mala desať – dvanásť rokov, začala som trénovať orientačný beh...“
