Renáta Karasová pracuje v U. S. Steel Košice ako „ajťáčka“. A je s najväčšou pravdepodobnosťou jedinou Slovenkou, ktorá dokáže opraviť rozbitú keramiku tradičnou japonskou technikou kintsugi, ktorej sa hovorí aj oprava zlatým švom, keď sa rozbité kúsky spájajú za pomoci pravého zlata alebo striebra.

„Keď bolo pred viac ako 20 rokmi jasné, že túlavé topánky môjho brata zavedú natrvalo do Japonska, začala som sa kvôli nemu zaujímať o túto krajinu, jej tradície, kultúru, históriu, náboženstvo. Pritom som objavila aj toto umenie, ktoré sa mi veľmi zapáčilo. Začala som si zháňať literatúru (v slovenčine a češtine ani neexistuje) a pozerala som tutoriály na YouTube.  Robím aj s hlinou, vyrábam keramiku, takže všetky moje „nepodarky“ som rozbíjala a učila som sa techniku kintsugi na nich,“ hovorí Renáta.

Taniere a poháre zo supermarketov radšej nie!

Opraviť touto technikou sa dá čokoľvek, čo sa rozbije. Porcelán, keramika, ale aj sklo. Keď má nádoba prísť do styku s potravinami, tak musí byť použité buď zlato, alebo striebro. Keď  má slúžiť len na dekoračné účely, tak stačia špeciálne sľudové mica prášky. Základom je lak, ktorý sa volá uruši a získava sa zo živice stromu sumachovec, ktorý rastie iba v Ázii.  Z tohto laku si Renáta vyrába lepidlo a tmely.

 „To je na tom krásne, ale aj rozčuľujúce, že po každom kroku musíte čakať 5 – 7 dní, kým lak vytvrdne. Ideálna je teplota 25 stupňov a 70 percentná vlhkosť vzduchu. Vtedy to môže stáť vonku. Keď takéto podmienky nie sú, existujú špeciálne boxy, skrinky, ja používam škatuľu od čižiem, v ktorej vytvorím kontrolované prostredie. Zlatý prášok kupujem hotový. Prvotné veci mi poslal brat z Japonska, ale našla som si už dodávateľa v Európe. Gram zlata stojí okolo 100 eur, takže je to drahá záležitosť. Nehovoriac o hodinách práce.“

Takže dať si u vás spojiť zlatým práškom rozbitý pohár či tanier kúpený v supermarkete, asi nie je dobrý nápad....

„Tak to asi nie . Ale opravovala som už aj také. Existuje aj lacnejšia verzia s použitím mica práškov, ale ja mám radšej túto klasickú metódu. Za prácu nepýtam veľa, stále sa považujem za amatéra, drahé sú suroviny.  Robím to tretí rok a som veľmi vďačná kamarátom, ktorí ma našli na sociálnych sieťach, dali mi dôveru a poslali mi svoje rozbité veci, aby som ich opravila. Vďaka tomu sa stále zlepšujem a napredujem. Už som robila aj do Čiech, do Poľska.“

Nový život pre 120 ročný črepník

 Akému najstaršiemu kúsku ste dali nový život?

„Najstaršia vec, ktorú som opravovala, bol 120 ročný črepník, ktorý slečna rozbila pred 12 rokmi a črepy začala zlepovať s mamkou, pričom v tretine zistili, že to majú krivo, tak črepy odložili. Našla ma na sociálnych sieťach. Odstrániť 12 ročné lepidlo bolo veľmi ťažké.  Musela som to najprv celé uvariť, len tak sa rozpustí staré lepidlo. Ale zákazníčka bola veľmi rada. 

Krása je v oku pozorovateľa

 Čo vás na tejto práci najviac baví?

„Nie je to ľahká práca, je aj špinavá, treba veľa tmeliť, brúsiť, lak spôsobuje alergiu. Všetko má však svoje čaro.  Pri tejto práci sa spomalí dych a tep a učím sa takto trpezlivosti. Páči sa mi japonská filozofia wabi-sabi o kráse nedokonalosti. Dnes chce mať každý všetko vyfintené a čisté. Ale krása je vždy v oku pozorovateľa, každý máme iný vkus. Pre Japoncov je krásna aj kytica vyschnutých kvetov vo váze. Aj psychológia využíva tento pojem.  Nemali by sme skrývať svoje jazvy. Mali by sme ich hrdo nosiť, pretože len vďaka nim sme tým, kým sme.“

Brat žije v Tokiu, manželku má Japonku, spomínali ste, že jeho syn nehovorí po slovensky. Učíte sa po japonsky vy?

„Našla som si jazykovú školu pred 20 rokmi, keď som sa vrátila z návštevy Japonska.  Učila tam Japonka, ktorá je vydatá za Slováka a žije neďaleko Košíc. Učila ma aj písmo. Japonci kombinujú tri abecedy: hiragana a katakana sú jednoduché, každá má presne 46 znakov, to sa dá. Moja energia na učenie sa tohto jazyka sa takmer skončila pri tretej – pri znakoch kandži – to je ten rozsypaný čaj alebo domčeky:-).   Japonský študent na úrovni maturity musí ovládať cca 2 000 týchto znakov. K štúdiu japončiny som sa vrátila asi pred rokom a pol. Zvládnem malé rozhovory  o počasí, kto som, kde pracujem, akých mám priateľov...  Aj keď občas pozerám filmy, je to rýchly jazyk. Keď  sa započúvate do melódie, je to ra- ta- ta - ta.  Takže len občas chytám slovíčka.“

Hurá, ideme lepiť!

V Japonsku sa remeslo, či umenie opravy zlatým práškom stále teší veľkej popularite. Sú majstri, ktorí sa venujú iba tomuto a živí ich to:

„Už som hovorila manželovi, že keď pôjdem do dôchodku, budem sa venovať len tomuto remeslu a výrobe keramiky. To, že vyrábam keramiku je výborné aj preto, že niekedy mi ľudia dajú niečo rozbité aj s chýbajúcim kúskom,  ktorý si môžem sama vyrobiť a doplniť tak chýbajúcu časť. Keramika má tiež svoje čaro, všetko vyrábam ručne - šálky, tanieriky,  mištičky, vázy. Je to aj kreatívnejšie, môžem napríklad otlačiť kôru stromu, list, suché kvety, kúsok starej záclony alebo čipky, čokoľvek.“

Koľko „kúskov“ keramiky či porcelánu opravených  zlatým švom máte doma?

 „Veľa ich nie je. Mám  jednu vázu, mištičku, tanierik a šálku. Prvotiny nerátam. Ale minule, keď som prišla domov z práce, mi manžel s vystrašenými očami ukázal tanier, ktorý sa mu podarilo rozbiť a bol z toho nešťastný.  Mne až oči zasvietili od radosti,  že hurá, super, ideme lepiť!“

Traduje sa, že v 15. storočí rozbil jeden japonský  šogun svoju obľúbenú keramickú misku na čaj.  Vyrobená bola v Číne, tak ju poslal naspäť do Číny, aby mu misku opravili.  Číňania opravovali rozbitú keramiku tak, že jednotlivé kúsky spájali za pomoci nitov.  Šogunovi sa to nepáčilo, poveril preto svojich majstrov, aby vymysleli niečo iné. A tak vznikol spôsob opravy rozbitej keramiky technikou kintsugi, ktorej sa hovorí aj oprava zlatým švom, keď sa rozbité kúsky spájajú za pomoci pravého zlata alebo striebra. Táto tradícia je v Japonsku stále živá. Je prepojená aj s japonskou filozofiou wabi-sabi, ktorá hovorí o kráse nedokonalosti.