Keď nám osudy druhých nie sú ľahostajné
Pred pár dňami sme písali o tom, ako sa do pomoci utečencom z Ukrajiny zapojili študenti vysokých škôl, ktorí sú v U. S. Steel Košice na celoročnej stáži. Viac na: U. S. Steel Košice - Do pomoci utečencom sa bez váhania zapojili aj naši stážisti (usske.sk)
Dnes prinášame príbeh Rasťa, ktorý je študentom Prírodovedeckej fakulty UPJŠ a v U. S. Steel stážuje na Výskume. Každý, kto sa doma stará o nejaké zvieratko a vidí ľudí utekajúcich z napadnutej Ukrajiny, si zrejme predstaví, čo by robil v podobnej situácii. Nechal by napospas osudu svojho psíka, mačičku...alebo koňa?
Rasťo má na Ukrajine kamarátov, chodieval tam, keď bol malý a celé prostredie je mu blízke, keďže aj polovica rodiny je rusínska. „V deň, keď vypukla vojna, som bol doma u rodičov, som mal týždeň voľno, lebo som chcel písať diplomovku,“ hovorí Rasťo a pokračuje: „Ráno som našiel na internete skupiny a názvy rôznych spoločností, čo priamo tam pomáhajú a poslal som peniaze jednej zbierke, čo sa venuje zvieratám a má kone, aj červenému krížu na Ukrajine. V ten deň neskôr volal strýko, ktorý má dodávku, že či nejdeme nakúpiť nejakú vodu, jedlo a odviezť im. Tak sme išli, nakúpili a rozdávali na hraniciach. Párkrát sme to takto otočili. Medzitým babka a tety v dedinách v okolí Humenného a Sniny piekli rezne a koláče a všetko možné, tak sme nosili aj to. Potom sa v Humennom postavil azylový tábor, tam sme s ocom odniesli drogériu a vodu.“
Rasťo s rodinou pomáhal nielen ľuďom, ale aj ich domácim miláčikom. „S pár dievčatami sme našli skupiny na internete, kde hľadali veci pre svoje domáce zvieratá, lebo veď ľudia si pomôžu sami, ale domáce zvieratká veľmi nie. Dievčatá jednej Ukrajinke chceli ustajniť koňa, ktorého priviezli na konskom vozíku za autom. Nakoľko viem po rusínsky, tak v jednej jazdiarni, kde poznám ľudí, sme sa vedeli v rámci oboch strán dohodnúť, ako koňa kŕmiť, aký má zdravotný stav. Ostatné kone museli nechať na Ukrajine, zobrať si vedeli iba jedného. No a s ďalšími dievčatami sme nakúpili zopár klietok a jedlo pre malé zvieratká (potkany, králiky, škrečkov), a keďže mám z nás ako jediný auto, tak sme to tým ľuďom aj poodvážali, nech to nemusia zháňať na Slovensku po cestách a mestách, ktoré nepoznajú,“ hovorí s veľkou dávkou empatie Rasťo a dodáva: „Tie klietky a jedlo pre zvieratká riešim stále, keď niečo nájdeme v širšom okolí Košíc, kamošky nakúpia veci a ja ich odveziem, kam treba.“
Je paradoxné, že niečo také negatívne, ako je vojnová agresia, dokáže v ľuďoch zmobilizovať toľko pozitívneho. Rasťov príbeh je jedným z mnohých. Museli sme ho chvíľu prehovárať, aby sa podelil o svoje skúsenosti. Ale inšpiratívne príbehy radi zverejňujeme...
Ilustračné foto: freepic.com
