Tento článok je súčasťou Špeciálu: 
Rok 2030 bude medzníkom, kedy sa v oceliarskom priemysle začnú vo veľkom zavádzať prelomové technológie. Iná možnosť pre európske oceliarstvo asi neexistuje, hovoria v rozhovore JURAJ SABOL a MICHAL PINTÉR
z U.S. Steel Košice.
Michal Pintér je riaditeľ pre vzťahy s vládou SR a EÚ a REACH. V spoločnosti U.S. Steel sa dlhodobo venuje komunikácii s vládou SR, regulátormi trhu a európskymi autoritami, najmä v oblasti energetiky, klimatickej politiky, obehového hospodárstva a obchodných vzťahov. Predsedá Výboru RÚZ pre európske a zahraničné záležitosti, je viceprezidentom Amcham Slovensko a zastupuje európsky oceliarsky priemysel v Poradnej komisii pre priemyselné zmeny, ktorá je súčasťou Európskeho hospodárskeho a sociálneho výboru.
Juraj Sabol je generálny manažér pre stratégiu. V spoločnosti U.S. Steel sa venuje strategickým témam ako je dekarbonizácia alebo škálovanie digitálnych technológií.
V rozhovore sa dozviete:
- či a ako plánuje najväčšia oceliarska firma na Slovensku znižovať emisie,
- prečo je kľúčové rozbehnúť trh so zelenou oceľou,
- prečo musí mať štát jasno v tom, aké veľké infraštruktúrne projekty plánuje
- ako môže Slovensko efektívne splniť svoje klimatické ciele
- či sa v Košickom kraji lepšie dýcha.
Samotné uhlíkové clo priemyslu nepomôže
Komisia prišla s balíkom Fit for 55, ktorý by mal predstavovať cestovnú mapu aj pre firmy a pre štáty,
ako dosiahnuť uhlíkovú neutralitu do roku 2050. Ako vnímate návrh novej legislatívy?
V prvom rade, tieto ciele rešpektujeme a ako oceliari sa cítime byť súčasťou riešenia. Mnohé dekarbonizačné riešenia
a nástroje sú priamo postavené na využití ocele. Treba však zároveň dodať, že priemysel, nielen náš, potrebuje stabilitu
a predvídateľnosť a z tohto pohľadu je navyšovanie už prijatých cieľov (z mínus 40 až na mínus 55 percent) bez toho, aby
o nich existovala globálna dohoda, nie úplne štandardným krokom. Politici by si mali uvedomiť, že by sa nemalo stať pravidlom robiť zmeny týchto rozmerov bez konzultácie s dotknutými stranami a náležitého preskúmania dopadov.
Ako vidíte úlohu oceliarstva pri plnení európskych klimatických cieľov?
Ak chce Európska únia splniť svoj cieľ znížiť emisie o 55 percent do roku 2030 oproti roku 1990, bude na to jednoznačne potrebovať oceľ. Napríklad veterná elektráreň potrebuje v priemere okolo 200 ton ocele na jeden inštalovaný megawatt. Zelenú oceľ budú pre svoju dekarbonizáciu okrem energetiky potrebovať aj mnohé iné sektory, napríklad doprava.
Jednou z ciest, ako chce EÚ oceliarstvu pomôcť je zavedenie CBAM (Carbon Border Adjustment Mechanism – pozn.red.), ľudovo nazývaného aj uhlíkové clo. Postupne má tento mechanizmus nahradiť systém voľných kvót pre priemysel. Pomôžu tieto kroky rozvinúť trh so zelenou oceľou?
Nemyslím si, že CBAM v podobe, v akej ho navrhla Komisia, splní účel, na ktorý mal byť tento nástroj pôvodne určený. Primárne deklarovaným cieľom zavedenia CBAM bolo zrovnoprávniť podmienky (tzv. level playing field) pre európskych výrobcov v čase transformácie, pokiaľ nebudú aj tretie krajiny reflektovať a pripoja sa k rovnakým klimatickým cieľom ako EÚ.
Nemali by sme preto stáť pre dilemou CBAM alebo voľné kvóty. Naopak, pri zvýšenom redukčnom úsilí je úplne logické úmerne s cieľmi zvýšiť aj ochranu ohrozených priemyselných odvetví. Zdaňovanie uhlíka na hraniciach naplní tento úmysel len vtedy, ak bude doplnkový k existujúcim prvkom ochrany pred takzvaným únikom uhlíka. Tými sú bezodplatná alokácia a kompenzácia nepriamych nákladov, ktoré sú premietnuté do ceny elektriny. Znižovanie voľných kvót pre určité priemyselné odvetvia – ak ho chceme udržať v Európe – by malo nasledovať až po dôkladnej analýze pilotnej fázy, teda najskôr po roku 2030.
Komisia ale aj Rusko, Čína či USA hovoria, že zachovanie oboch podporných mechanizmov je proti pravidlám Svetovej obchodnej organizácie (WTO).
Existuje veľa právnych analýz, ktoré súbeh hodnotia plne kompatibilný s pravidlami WTO. Na naštartovanie celej európskej dekarbonizácie jednoducho potrebujeme nastaviť rovnocenné podmienky pre európsku oceľ a oceľ dovážanú z krajín, ktoré nemajú rovnako prísne environmentálne regulácie a nie sú nútené dekarbonizovať.
Chýba trh so zelenými výrobkami
Ďalším faktorom, ktorý by mal motivovať priemysel dekarbonizovať je stúpajúca cena uhlíka. Znamená to, že konvenčne vyrábaná oceľ bude čoraz drahšia. Môže zvyšujúca sa cena uhlíka slúžiť ako stimulácia rozvoja trhu so zelenou oceľou?
Platilo by to v prípade, ak by bol koncový zákazník ochotný za túto oceľ zaplatiť. Treba si uvedomiť, že oceľ je globálne obchodovateľná, na rovnakom trhu súperíme s výrobcami z tretích krajín, ktorí nezdieľajú rovnaké náklady ako my.
Viacerí vidia benefity zelenej transformácie, ale málokto si uvedomuje jej náklady. A skoro nikto už nehovorí o spotrebe.
Je európsky spotrebiteľ pripravený platiť viac za čistý výrobok, alebo na konci dňa uprednostní ten lacnejší, aj keď špinavší, výrobok? Zatiaľ nevidíme veľa zákazníkov, ktorí by pred cenou uprednostnili nižšie emisnú oceľ.
Niektoré automobilky však avizovali, že chcú dosiahnuť uhlíkovú neutralitu aj pomocou používania zelenej ocele.
Je pravda, že niektoré firmy spracúvajúce oceľ, medzi nimi aj naši zákazníci, ako je Volkswagen, Porsche či Skanska, zverejnili svoje ciele v rámci znižovania emisií vo svojom dodávateľskom reťazci. Ale ešte raz – zelené produkty budú drahšie a je otázne, či to bude niekto ochotný zaplatiť, ak bude na trhu v rovnakom čase dostatok lacnejšej, ale emisne viac náročnej ocele.
Okrem podpory pre výrobu zelenej ocele však Komisia ju plánuje podporiť aj na strane dopytu. Ako by taký mechanizmus mohol vyzerať?
Na začiatku nás čakajú rozsiahle investičné náklady potrebné na zavedenie dekarbonizačných riešení a technológií. Pre dosiahnutie nulových emisií, budú musieť byť mnohé z nich z dnešného pohľadu prevratné. Táto transformácia a nielen
v našom sektore však bude veľmi náročná na elektrickú energiu. Ak má mať environmentálny význam, elektrická energia
s ňou spojená musí byť zelená, udržateľná a v dostupná v požadovaných objemoch.
Výsledkom budú v konečnom dôsledku vyššie prevádzkové náklady a tie niekto bude musieť zaplatiť. Preto je okrem iného kľúčové naštartovať a stimulovať trh so zelenými výrobkami, aby priemysel nadobudol istotu, že po uskutočnení veľkých investícií bude mať pre koho vyrábať.
Prelomový rok 2030
Britská Tata apelovala na britskú vládu, aby jej dala cestovnú mapu dekarbonizácie, teda aké investície sú potrebné, aby britské oceliarstvo dekarbonizovalo a aké investície chce v tomto smere vláda podporiť. Pomohlo by niečo podobné aj vám?
Štát by mal mať jasný plán, aké veľké infraštruktúrne, či energetické projekty chce a zároveň koľko zelenej ocele na to bude potrebovať. Toto by mohol byť jeden z impulzov, aby vznikol európsky trh so zelenou oceľou.
Viete si predstaviť, že by aj U.S. Steel investoval do technológie na výrobu zelenej ocele? O akom časovom rámci sa bavíme?
Oceliarsky priemysel má za sebou ťažkých desať rokov. Z pohľadu investorov mal slabé výnosy, výrazne nižšie marže ako viaceré iné priemyselné odvetvia. Po tejto sérii nie práve najlepších výsledkov a zhodnotenia kapitálu sme postavení pred obrovskú výzvu naliať miliardy do nových technológií. Tie nám však pri súčasnom nastavení trhu nepomôžu vyrobiť oceľ, ktorá bude z komerčného hľadiska lacnejšia, alebo lepšia podľa technických parametrov. A navyše bude drahšia. To sa investorom ťažko vysvetľuje. Je to taký bludný kruh.
Ako ho prelomiť?
Riešení je viacero. Efektívnou a cielenou štátnou pomocou naštartovať dekarbonizačné investície, rozumnou regulačnou politikou garantovať konkurencieschopné ceny energií. Ďalej využiť mechanizmus CBAM na zrovnoprávnenie podmienok na podnikanie pre európskych výrobcov v porovnaní s ich konkurentami z tretích krajín.
Paralelne by Európa aj členské krajiny mali podporiť vznik a fungovanie zelených trhov a zelené výrobky. Môžu to byť stimuly voči spotrebiteľom, alebo napríklad pri veľkých štátnych zákazkách by malo byť podmienku, že musia pri stavbe infraštruktúry používať zelenú oceľ.
Trh s vodíkom nie je zatiaľ rozvinutý, no je pravdepodobné, že výroba zelenej ocele je asi jedinou možnou budúcnosťou oceliarstva vzhľadom aj na globálne klimatické snahy. Ako to vidíte?
Rok 2030 bude pravdepodobne medzníkom. Dovtedy sa budú všetci snažiť dosiahnuť prvotné zníženie emisií úpravou konvenčných technológií. V našom prípade je to výroba v kyslíkových peciach alebo prechod na výrobu ocele elektrickými pecami. Technologické možnosti redukcie emisií sú však v tomto procese veľmi limitované.
Potom bude kľúčové, či na to dokážeme prelomovými technológiami nadviazať tak, aby sme sa dostali až k nulovým emisiám. Je však pravda, že iná možnosť pre oceliarsky priemysel v Európe pravdepodobne nie je.
Vo Švédsku ale používajú prelomové technológie už teraz. Musíte čakať ďalších deväť rokov?
Jedna z najpokročilejších firiem v dekarbonizačnom úsilí je SSAB vo Švédsku. Ich výrobný proces však vyžaduje štyri megawatthodiny elektriny na výrobu jednej tony ocele. Ak by sme šli touto cestou v Košiciach, tak zvýšime našu spotrebu z dnešnej, približne 1,5 terawatthodín na rádovo 18 terawatthodín. Čo je viac ako polovica súčasnej spotreby Slovenska.
Je to možné, ale toľko novej zelenej elektriny tu ani v Európe zatiaľ nie je. Je to jedna zo základných technických podmienok, ktorú je nutné splniť, aby sme sa mohli baviť o bezemisnej oceli v Európe.
Plán zelenej transformácie
Aké máte teda v U.S. Steel ciele v oblasti klímy? Máte aj vy konkrétny plán dekarbonizácie podniku?
Slovensko potrebuje do roku 2030 zredukovať emisie asi o jedenásť miliónov ton CO2 ročne. My by sme vedeli pomocou dostupných technológií znížiť emisie o približne šesť miliónov ton emisií ročne. To je viac ako polovica cieľa, ktorý potrebuje Slovensko dosiahnuť pre rok 2030. Preto vravíme, že sme súčasťou riešenia. Potrebujeme ale verejnú podporu vo forme grantov, o ktoré sa môžeme uchádzať a ceny elektrickej energie porovnateľné s cenami, ktoré platí naša konkurencia.
Verejné zdroje však budú pre vás dostupné z viacerých nástrojov, aké sú ďalšie bariéry?
Potrebujeme mať istotu, že naše operačné náklady po tom ako by sa zrealizovali takéto veľké investície, budeme schopní utiahnuť. Zároveň je kľúčové, aby vznikol trh so zelenou oceľou. Vidíme, že taxonómia, (Taxonómia udržateľných investícií – pozn.red.) či iné legislatívy k tomu smerujú. Otázka jadra a zemného plynu však zatiaľ v taxonómii zostáva nezodpovedaná.
Ceny uhlíka dosahujú rekordy, Komisia tvrdí, že vysoké ceny uhlíka sú významným nástrojom ako znižovať emisie v priemysle. Ako to vidíte?
Celý princíp je založený na tom, že znečisťovateľ platí. Pre nás je to ďalší stúpajúci náklad. Ešte pred pár rokmi to bolo asi desať miliónov eur ročne. Toho roku bude náklad na úrovni 200 miliónov ročne. Je to úplná zmena paradigmy a to sme len pri povolenkách.
Ak však budete vypúšťať menej emisií, náklady na uhlík by mali klesať, nie?
V rámci biznis plánu je možné počítať s tým, že na úplnom konci dekarbonizácie náklady na uhlík poklesnú na nulu. Pokles výdavkov na nákup povoleniek až na nulu je v tomto ohľade, samozrejme, benefit.
Na druhej strane naše analýzy ukazujú, že samotné nové výrobné náklady na výrobu zelenej ocele budú vyššie ako pri súčasnej konvenčnej výrobe. V lepšom prípade sa to vykompenzuje, takže budeme na nule. V horšom prípade to bude stále drahšie. Inak povedané, nárast cien a oveľa vyššia spotreba energií úplne vynuluje výhodu, že nebudeme platiť za povolenky.
Ak by štát do roku 2030 podporil technologické investície v U.S.Steel, ktoré by znížili emisie, aké sú záruky od vás, že nakoniec zo Slovenska neodídete?
Fabrika tu bude existovať bez ohľadu na to, kto bude vlastníkom. Dekarbonizácia zvýši jej životnosť a po jej uskutočnení už nebudú potrebné obdobné rozsiahle investície. Zachová sa tak výroba ocele ako strategicky dôležitého materiálu na Slovensku. V tomto kontexte nedáva logiku polemizovať, čo by bolo, keby.
Žiaden politik by však nemal chcieť, aby sa dosiahli ciele dekarbonizácie zavretím hút. Preto nám nepripadajú šťastné vyjadrenia niektorých politikov, ktorí tvrdia, že priemysel nepotrebujeme. Naopak, bez čistej európskej ocele sa nepohneme z miesta.
Na druhej strane je pravda, že vaša firma produkuje štvrtinu emisií Slovenska. Košický kraj trpí tiež vysokými koncentráciami tuhých znečisťujúcich látok, čo u ľudí spôsobuje respiračné problémy.
Je potrebné rozlišovať medzi emisiami oxidu uhličitého a tuhými časticami. My o negatívnych účinkoch emisií tuhých častíc vieme. Preto sme pre pár rokmi implementovali 15 projektov, zameraných na tuhé látky. Vďaka prostriedkom z verejných zdrojov v kombinácii s nemalými peniazmi z našich zdrojov nám v roku 2020 plne nabehla technológia odprášenia a touto investíciou sme znížili emisie tuhých látok o 99 percent.
Po tom, ako bol minister financií Matovič v Pittsburgu, tak na tlačovej besede povedal, že U.S Steel udrží na Slovensku len investícia od štátu vo výške 1,5 miliardy eur. Ako to podľa vás myslel?
Znovu zopakujem, investície do dekarbonizácie majú nízku návratnosť a preto, my, rovnako ako aj iné firmy, ktorých sa to týka, sa môžeme pri ich realizácii uchádzať o štátnu podporu z nato určených zdrojov.
Keď sa vám to vôbec neoplatí, prečo nad tým vôbec rozmýšľate?
Cítime sa byť súčasťou riešenia a rešpektujeme klimatické ciele – plán našej dekarbonizácie však musí byť aj ekonomicky realizovateľný. Na to potrebujeme efektívny regulačný rámec a účinnú podporu z verejných zdrojov.
U.S. Steel dostáva podporu aj inými spôsobmi – napríklad kompenzáciami z Envirofondu. Priemyslu je tiež určený Modernizačný a Inovačný fond. To nestačí?
Inovačný fond je aplikovateľný pre všetky krajiny Európskej Únie, o jeho prostriedky sa však vzhľadom na naše reálie snažíme uchádzať menšími projektami. Pre nás dôležitý a určený pre náš región je Modernizačný fond, ktorý na Slovensku zatiaľ ešte nefunguje. Pre teplárenské odvetvie a obnoviteľné zdroje už boli vytvorené schémy štátnej pomoci a pripravujú sa prvé výzvy. Veríme, že čoskoro vzniknú výzvy aj pre priemysel.
Na fotografii zľava doprava: Michal Pintér a Juraj Sabol
