Koncom apríla zorganizovala Ženská sieť (WIN) veľmi zaujímavé on-line podujatie na tému „Japonsko cez 5 najčastejších stereotypov“. Stretnutie s Viktóriou Markovou z OZ Naruhodo bolo veľmi inšpiratívne a umožnilo nám aspoň trochu pochopiť zmýšľanie Japoncov, ich názory na život, na prácu, každodennú komunikáciu. Viktória Marková študovala japonský jazyk a medzi kultúrnu komunikáciu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Keďže do Japonska vycestovala nedávno a medzi Japoncami má priateľov, prednášku obohatila o svoje osobné dojmy, poznatky a zážitky. S Viktóriou Markovou hovoríme viac o našich predstavách o japonskej kultúre v porovnaní s realitou, ale aj o živote, práci a vnímaní Japoncov.
Sme veľmi rozdielni?
Je fajn vnímať, v čom sme si podobní. Všetci sme ľudia, všetci máme svoje osobné potreby a pocity a všetci napĺňame očakávania, ktoré od nás má spoločnosť, pre ktorú pracujeme, alebo spoločnosť v ktorej žijeme. Na povrchu sa môže zdať, že sa Japonci správajú , nezrozumiteľným, alebo čudným spôsobom, ale veľmi často má ich správanie svoje príčiny. Ak porozumieme príčinám, budeme si vedieť vysvetliť, čo sa deje, primerane zareagovať a nefungovať len v rámci stereotypov: veď oni sú bez emócií, slušní, formálni a nemajú svoj názor. Takéto závery môžu byť veľmi zavádzajúce a môžu ovplyvniť našu ďalšiu komunikáciu a vzťahy.
Pracovné stretnutie sa spravidla začína výmenou vizitiek. Aký význam majú vizitky pri zoznamovaní sa s japonskými partnermi?
V Japonsku má vizitka aj iný význam, ako je to bežné u nás. Ak náhodou Japonec vizitku nedostane, nič sa síce nedeje, ale vo svojom vnútri sa môže cítiť bezradný, pretože nevie, akým spôsobom má s vami komunikovať. Japonsko je totiž pomerne prísne hierarchicky usporiadaná spoločnosť vertikálne – od najnižších pozícií k najvyšším a dvojnásobne to platí vo firemnom prostredí. Ak ste šéf firmy, politik, lekár, učiteľ, požívate vyššiu mieru spoločenského rešpektu ako ľudia na nižších pozíciách. V rámci firmy je dôležité, na akej pozícii sa nachádzate. V Japonsku sa veľmi prísne rešpektuje vzťah medzi podriadenými a nadriadenými. Vo firme ste rovnocenný iba s ľuďmi, ktorí sú v približne rovnakom veku, ako ste vy a približne na rovnakej pracovnej pozícii. Ak Japonec dostane od vás vizitku, vie, kto ste, z akej firmy, na akej ste úrovni a podľa toho vie zvoliť správny jazyk. Japončina má tri roviny komunikácie - neutrálnu, zdvorilú a skromnú. Človek počas interakcie plynule prechádza z jednej roviny do druhej podľa toho, s kým sa rozpráva. V rámci jedného pracovného stretnutia budete hovoriť o vás a o vašej firme skromne, o všeobecných veciach neutrálnym spôsobom, ale k vášmu zákazníkovi budete hovoriť jazykom zdvorilým. Nie každý Japonec toto umenie ovláda, je to ťažké.
Výmena vizitiek je taký malý rituál....
Japonci vyzdvihujú umenie byť ohľaduplný voči svojmu partnerovi. K tomu patrí aj to, že keď vám dávajú nejaké materiály, či vizitky, vždy ich otočia tak, aby ste si ich mohli hneď prečítať, aby ste ich nedostali „hore nohami“. Vizitky sa odovzdávajú s miernym úklonom. Popri tom odznejú základné „zaklínadlá“ typu teší ma, že vás poznávam, volám sa tak a tak, som z tej a tej firmy. Vizitku si položíte pred seba na stôl, ideálne je zoradiť si vizitky pred seba tak, ako sedia ľudia, s ktorými komunikujete, čiže vidíte, kto je kto. S vizitkami sa nemanipuluje, neposúvajú sa, nehráte sa s nimi, nepíšete na nich, ani si ich hneď nestrčíte do vrecka. Počas celého stretnutia vizitky zostávajú pred vami na stole, sem-tam môžete do nich nahliadnuť, overiť si meno. Po skončení si ich odložíte do obalu, do vrecka a rozlúčite sa. Nič sa nestane, keď vizitku nemáte. Ideálne je sa ospravedlniť, že vám práve došli. V Japonsku sa ľudia predstavujú priezviskom a až potom krstným menom. Na japonskej vizitke je priezvisko uvedené ako prvé. Ak sú Japonci ohľaduplní, priezvisko napíšu veľkými písmenami, aby ste to hneď videli. Prípadne v latinke si to premenia tak, ako je to bežné u nás, teda krstné meno je prvé. Ani pre Japoncov nie je jasné, čo je naše krstné meno a čo priezvisko.
Je zdanie, že práca je pre Japoncov zmyslom života pravdivé?
Japonci veľkú časť svojho života trávia v práci, kde ostávajú dlhšie ako šéf. Ak máte mimoriadne pracovitého šéfa, alebo šéfa, ktorému sa nechce ísť domov, lebo ho tam nikto nečaká, alebo naopak ho tam čaká niekto, s kým nechce byť, tak nie je ničím nezvyčajným, že ostatní už len tak posedávajú a nemajú ani veľmi čo robiť, ale predstierajú prácu, lebo aj šéf je v práci. Zdvihnú sa až vtedy, keď odíde šéf. Môže to byť hoci aj o 8 večer. Často sa po práci ide ešte do baru alebo na karaoke a človek prichádza domov až v noci. Časy dochádzania, najmä v Tokiu, sú extrémne. Niekedy sa do práce dochádza hodinu aj dve. Takže prichádzate domov posledným nočným vlakom a odchádzate prvým ranným. Nadčasy sa berú ako samozrejmosť a čerpá sa málo dovolenky. Japonci nikdy neodídu na dovolenku na týždeň alebo na dva, pretože je to považované za neohľaduplné voči kolegom, ktorí by museli plniť aj ich pracovné úlohy. Na dovolenku sa chodí len na pár dní a väčšine ľudí zostávajú na konci roka nevyčerpané dni. Nároky na jednotlivca sú neuveriteľné. Mení sa to, mladí ľudia si uvedomujú, že takto nie je ideálne žiť, ale zmena prichádza pomaly a postupne. Najvyššou hodnotou však stále je zmysel pre povinnosť.
Vyhrá vždy povinnosť?
Hoci v Japoncovi prebieha vnútorný konflikt medzi tým, čo je jeho povinnosť a tým, čo by chcel sám robiť, nakoniec vždy vyhrá povinnosť. Ak plní očakávania a povinnosti, dostáva od spoločnosti alebo firmy nejaký benefit, ktorý nie je výhradne finančný, skôr sa o neho firma postará. Ak sa mu povinnosť nepodarí splniť, dochádza k strate tváre a k potupe a s tým súvisí jav karóši, ktorý znamená smrť z prepracovania. Karóši môže byť výsledkom množstva nadčasov, tlaku v práci, pracovného stresu alebo zlyhania pri plnení povinností.
Ako prebieha komunikácia vo firme?
Cudzincom sa zdá, že pre Japoncov je typická takzvaná „poker face“. Kvôli tomu neviete z ich tvárí odčítať emóciu, neviete, čo si myslia. A oni priamo ani nepovedia svoj názor. Sú zaskočení, ak ich priamo vyzývate k tomu, aby ho prejavili. Nekritizujú otvorene, nepresadzujú svoj názor, nevstupujú do konfliktu. Najdôležitejšia je pre nich harmónia. Ak potrebujete rýchle rozhodnutie, alebo predostriete nejaký nápad, na ktorý potrebujete počuť nejaký názor, môžete byť frustrovaný z toho, že to dlho trvá, že sa to nikdy nevyrieši tu a teraz a že je do toho zapojených veľa ľudí. V Japoncovi neustále prebieha konflikt medzi tým, čo si myslí a medzi tým, čo sa od neho očakáva, aby urobil. Ak máte udržiavať harmóniu, nemôžete sa presadzovať ako jednotlivec. Individualizmus sa v Japonsku neoceňuje. Ak prídete na míting a z ničoho nič vybalíte fantastickú myšlienku, s ktorou prichádzate, vašich japonských kolegov to úplne zaskočí a nevedia ako reagovať. Iniciatíva a pretláčanie vlastného názoru sa neoceňujú, pretože to narúša harmóniu. Ak je nejaký nápad, ktorý by ste chceli prerokovať, je vhodné tento nápad alebo riešenie poslať vopred a ľudí na to pripraviť, aby sa s ním mohli oboznámiť. Rozhodnutie je vždy kolektívne. V Japonsku je často za rozhodnutie zodpovedný kolektív, nie jednotlivec.
Čo sa stane, keď prídete s nejakým návrhom rovno na poradu?
Ak sa snažíte toto všetko obísť a priamo konfrontovať ľudí s nejakým svojim návrhom, môžete stratiť svoju tvár, lebo ste nevhodne iniciatívny a zároveň ohrozujete tvár aj všetkých ostatných, pretože ich nútite vyjadriť sa a oni sa vyjadriť nechcú. Potrebujú na to čas. S tým súvisí aj nepriama, vyhýbavá komunikácia, v ktorej sú Japonci majstri. Niečo síce povedia, ale vlastne nepovedia vôbec nič. Majú množstvo výrazov, ktoré používajú: my o tom ešte pouvažujeme, ozveme sa neskôr, čím chcú povedať, že nemajú záujem, nebudú o tom uvažovať, ale neodbijú vás priamo. Nepriama vyhýbavá komunikácia je vlastne ohľaduplná komunikácia, aby vás nikto priamo neodmietol, tak vám to povie nepriamo. Vy by ste to mali pochopiť a netlačiť na pílu. Šéf čaká, ako dopadne diskusia na mítingu. Nemá potrebu do toho zasahovať, pretože on to svoje rozhodnutie povie až úplne na konci. Počúva, nespí, vníma, ale nezasahuje. S tým súvisí aj umenie byť ticho v správnom momente, pretože ak dokážete byť ticho a máte schopnosť "čítať vzduch", to znamená vycítiť, čo sa asi deje, viete potom primerane reagovať. Ticho sa nepovažuje za trápne, naopak, je veľmi dôležité. Máme tak možnosť vycítiť, čo asi je vhodné v danom okamihu urobiť a podľa toho sa zariadiť.
K téme sa vrátime a v ďalšej časti rozhovoru s Viktóriou Markovou sa dozvieme viac aj o tom, prečo Japonci stále cestujú v skupine, ako sa obliekajú do práce, prípadne, či je ťažké naučiť sa japonský jazyk.
Foto: archív Viktórie Markovej a freepik.com
