Radosť z opätovného stretnutia, vrelé zvítania, očakávania v očiach detí tešiacich sa na zaujímavý program, ktorý pre nich 1. decembra 2023 v priestoroch Domu ZOO na Mojmírovej ulici v Košiciach pripravili manažérka projektu Sme s vami v pravý čas Iveta Falátová a tím riaditeľa pre Vonkajšie vzťahy, dávali tušiť, že to bude opäť skvelé popoludnie. A naozaj bolo. Škoda len, že nemohlo prísť všetkých jedenásť rodín našich kolegov zaradených do tohtoročného, už tradičného, firemného programu. Dve z nich museli, žiaľ, ostať doma.
Milé posedenie popretkávané spomienkami na zážitky z celého roka i novinkami v živote rodín otvoril riaditeľ pre Vonkajšie vzťahy Ján Bača, ktorý všetkým účastníkom odovzdal aj darčeky. Deťom mikulášske balíčky, dospelým na pamiatku zarámovanú koláž fotografií, ktorá im budú pripomínať spoločne prežité chvíle na zážitkových aktivitách.
Veľa poučných informácií zo života zvieratiek, ktoré doslova hltali tak deti, ako aj ich rodičia, si pre svojich hostí pripravili partneri z košickej zoologickej záhrady. Od riaditeľa Ericha Kočnera sa dozvedeli podrobnosti o vzniku Centra po environmentálnu výchovu v srdci Košíc i jeho zameraní, skvelý rozprávač Pepa, Josef Kindl zo vzdelávacieho oddelenia ZOO, im pútavo priblížil starostlivosť o zvieratá v ZOO v zime a prezradil, okrem iného, aj to, aké darčeky a či vôbec dostanú na Vianoce.
Zážitkom pre všetkých bola nesporne prehliadka expozície terárií.
Odvážlivci mali príležitosť priateľského leguána Ruperta nielen pohladkať, ale i vziať si ho na ruky. Obdivu neušla ani najväčšia ropucha na svete, ktorá dostala meno Princezná.
Pre osem z jedenástich rodín to bolo podujatie, na ktorom sa rozlúčili s projektom. Nečudo, že s trochou nostalgie. Ale dominovala najmä vďaka za pozornosť, podporu a pomoc pri zvládaní ich ťažkej životnej situácie. Veď čo by dali za to, keby ich deti boli zdravé, alebo ak by mohli vrátiť čas späť a tešiť sa z každodennej prítomnosti svojho najbližšieho, ktorého im však osud navždy vzal? Nielen Vaníkovci, ktorí sa s veľkou láskou starajú o svojho, dnes jedenásťročného Lukáška s autizmom, alebo Beáta Múdra, ktorá ostala na svoje tri deti po smrti manžela sama, ale aj všetci, ktorí na stretnutie prišli, vari všetko.
Vaníkovci si projekt Sme s vami v pravý čas, ktorého účastníkmi boli dva roky, veľmi pochvaľujú. „Dal nám veľa,“ nechala sa počuť hlava rodiny, otec Ľubomír. „Spoznali sme veľa ľudí a aj keď má každý svoje problémy, vzájomne sme si pomohli, vymenili skúsenosti. Hlavne ohľadom terapií. My napríklad zvykneme chodiť na delfinoterapiu, ktorá Lukáškovi pomáha asi najviac. Na ňu sme aj použili peniažky, ktoré sme dostali.“ Obaja manželia ocenili aj možnosť zúčastňovať sa na rôznych akciách. „Do projektu sme vstúpili ešte počas kovidu, napriek tomu sme boli na všetkých podujatiach, ktoré boli zorganizované. A to či už v zime, alebo aj v lete. Boli sme tiež na Jahodnej na zimných športových hrách, na výlete v zoologickej záhrade dokonca dvakrát, ale aj v Medzeve, kde boli aj deti z detských domovov. Tam sa všetci doslova vyhrali na kolkoch, vyskúšali si lukostreľbu, vyšantili sa na skákacích hradoch.“
„V Medzeve bolo naozaj super,“ potvrdila Lukášova mama. „Doteraz spomínam na jedného chlapčeka z detského domova, ktorý bezprostredne prišiel k nám a povedal, aby sme sa išli hrať. Zobral manžela na futbal a potom sa ma opýtal, či mu nepomôžem s tým alebo s tým. Ak by som mohla, tak ho zbalím a beriem so sebou domov,“ zasmiala sa pri spomienke na pekne prežité chvíle. A na margo delfinoterapie ešte poznamenala, že si myslí, že školákovi Lukášovi skutočne pomáha. Veď ešte pred prvou terapiou nevedel veľmi prejavovať emócie, napríklad ľútosť, keď niekto plakal. Nerozumel tomu, čo sa okolo neho deje. Dnes ich už v jeho prejavoch badať. Napríklad v podobe spontánneho objatia svojej mamy, či rozhovoru s cudzími ľuďmi, ktorých sa síce predtým nebál, ale nebol k nim ústretový. Aj preto by Vaníkovci chceli v budúcnosti pokračovať v delfinoterapii aspoň raz ročne. A to opäť na Ukrajine, ktorá je najbližšie a cenovo najvýhodnejšia.
Pre Beátu Múdru bola účasť v projekte, ako povedala, veľmi obohacujúca. A príjemná. „Ocko už nie je, nemáme žiadnych starých rodičov, zostali sme sami,“ konštatovala s pohnutím v hlase. „Skutočne si tento projekt cením. Navyše, v iných spoločnostiach takéto projekty nevidím. Zúčastnili sme sa na všetkých podujatiach, ktoré pre nás spoločnosť U. S. Steel Košice pripravila, pričom sa nám veľmi páčilo v Medzeve. Ďakujeme za darčeky i finančnú podporu, ktorej sa nám dostalo. Ďakujeme za všetko.“ A neskrývala dojatie nad počinom štipendistu spoločnosti U. S. Steel Košice, ktorý sa rozhodol finančne pomôcť jej synovi Filipovi pri štúdiu na vysokej škole a oplatiť tak podporu, ktorej sa od firmy dostalo jemu. Empatia, ktorá sa len tak nevidí. „Sme mu veľmi, veľmi vďační. Radi by sme sa s ním osobne stretli, aby sme ho spoznali a osobne sa mu poďakovali. Snáď sa to podarí...“
