Na Medzinárodný maratón mieru sa pripravujú nielen bežci, ale aj rýchlokorčuliari. Inline je totiž jednou zo súťažných disciplín. Tento rok je počet účastníkov korčuliarskej disciplíny limitovaný a stanovený výkonnostnými kritériami. Erik Mlatiček z DZ Doprava, ktorému rýchlokorčuľovanie učarovalo, sa zaradil medzi športovcov, ktorí 5. októbra vykorčuľujú spoza štartovacej čiary.

Kolieskové korčule si začal obúvať pred trinástimi rokmi a košického maratónu sa po prvý raz zúčastnil v roku 2013. Minulý rok sa na 20 kilometrovej trati umiestnil na 30. mieste.

O svojich korčuliarskych začiatkoch hovorí:

„Kúpil som si lacné korčule s malými kolieskami s priemerom 86 mm a fitness topánkami. Postupom času ma začali fascinovať ľudia, ktorí ma obiehali, mali nízke topánky a veľké kolesá. Chcel som vedieť viac. Zoznámil som sa s Andrejom Sabolom, zamestnancom USSK na dôchodku, ktorý začal korčuľovať ako 60-ročný. Bol pre mňa extrémnou motiváciou a zdrojom informácií. Teraz jazdím na korčuliach s nízkymi topánkami, ktoré majú karbónovú škrupinu, čo znamená, že sú tvrdé, takže si na to treba zvyknúť. Na kolieskach 3 x 125 mm je ten pocit z jazdy neopísateľný.”

Erik Mlatiček je povolaním rušňovodič. Pohyb vo voľnom čase a udržiavanie dobrej kondície sú pre neho dôležité. Aktívne sa venuje aj bicyklovaniu. V zime využíva spinning bike, slideboard a cvičenia so závažím. Počas suchej zimy si občas zatrénuje aj na kolieskových korčuliach. Miest vhodných na rýchlokorčuľovanie však nie je veľa.

„Trénujem v Košiciach, v mestskej časti Krásna nad Hornádom, kde je novostavba rodinných domov. Majú tam vyhovujúci asfalt a slabú premávku áut. Všeobecne v Košiciach je málo možností na tréningy, po rokoch už ani hrádza na sídlisku Nad jazerom nie je vhodná na korčuľovanie. Preto chodievam aj do Veľkého Šariša, odkiaľ vedie cyklochodník takmer až do Lipian. Tam sa dá nachytať poriadna porcia kilometrov. Tu je ukážka, ako sa to v jednom kraji dá a v našom nie, čo ma mrzí.”

S myšlienkou zúčastniť sa pretekov sa ako súťaživý typ pohrával pomerne skoro. Tie prvé, ktorých sa zúčastnil, boli práve v rámci MMM 2013 v Košiciach.

„Nevedel som, čo môžem očakávať, atmosféra však bola úžasná. Minulý rok som mal možnosť postaviť sa na štart MMM po desiaty raz, stále vo mne vyvoláva tie isté super pocity. To, čo ma na tomto športe baví, je rýchlosť. Ten pocit, keď sa svet mihá okolo mňa. A spolu s pretekmi je to dokonalá kombinácia. MMM sú pre mňa špeciálne preteky, sú v našom meste, v uliciach je veľké množstvo divákov. Vyhovuje mi aj trať, mám rád cesty a jednokolové preteky, kde nemusím krúžiť dookola viackrát. Stáť na štarte a počúvať hymnu je úžasný pocit, ktorý ma nabije energiou. A potom mi ďalšiu energiu dodávajú ľudia stojaci popri trati. MMM je čerešnička na torte na konci mojej sezóny, snažím sa tu o čo najlepší výsledok, pretože je to moja srdcovka . Trénovať začínam od marca a počas sezóny absolvujem niekoľko pretekov."
Pretekať na trati s veľkým počtom ďalších športovcov však môže byť aj nebezpečné...

„Čím viac pretekárov, tým lepšie sa korčuľuje a robí sa “vláčik”. Podobá sa to na cyklistické preteky Tour de France. Jazdiť vo “vláčiku” je výhoda, pretože si v ňom striedame pozície, na prvej ťaháme a udávame tempo, na zadných pozíciách sa dá aj vydýchnuť a nabrať nové sily. Ale je tam zároveň aj vyššie riziko pádu, niekedy stačí malá chybička. U mňa to všetko vyplavuje adrenalín, a to ma veľmi baví.”

Erik Mlatiček nechýba ani na pretekoch Slovenského inline pohára. Každý rok sa jazdí päť kôl na rôznych miestach Slovenska:

„V Moldave nad Bodvou 18 km, v Trenčíne (sú to jediné preteky na 42 km a zároveň aj majstrovstvá v maratóne), v Turčianskych Tepliciach 21 km, v Trnave (majstrovstvá v  polmaratóne) a v Rajci (ide sa do kopca 21 km, cieľ je v Čičmanoch). Čím lepšie umiestnenie v pretekoch, tým viac bodov. Na konci sezóny sa urobí tabuľka súčtu bodov a vyhodnotia sa najlepší z nás.”

Práve v Moldave nad Bodvou zažil kurióznu situáciu:

“Keďže je náš šport rýchly, je ťažké reagovať na vonkajšie podnety. Predstavte si preteky, adrenalín v krvi, sme rozbehnutí, na trati ideme dolu kopcom a odrazu prekvapenie. Na železničnom priecestí, ktoré sme mali iba preletieť, sa zrazu závory zatvorili. Sprievodné policajné vozidlo zabrzdilo a my sme dobrzďovali na ňom. Našťastie sa to dobre skončilo. Bez zranení a s odstupom času aj s úsmevom na tvári.”

A čo tipy pre tých, ktorí by chceli začať korčuľovať?

„Na začiatku treba mať chuť a odvahu. Nezáleží na vybavení, záleží na tom, že to chcete skúsiť. Treba počítať s tým, že začiatky sú všade ťažké, aj u mňa to tak bolo. Ale nevzdať sa a mať motiváciu posúvať sa vpred je základ úspechu. Niekomu byť len dobrým „fitnesákom“ stačí, niekomu nie. Tým druhým by som poradil vstúpiť do klubu (tým mojím je RRTC Košice), kde môžu naberať skúsenosti a trénovať techniku, ktorá je v rýchlokorčuľovaní dôležitá. V klube ma to nakoplo a keď som zdokonalil techniku, prešiel som na nízke topánky a veľké kolieska.”

Erik Mlatiček má aj športové sny, v ktorých mu fandíme:

„Chcel by som si vyskúšať ešte aspoň raz Berlínsky maratón alebo nejaké iné významné preteky v zahraničí. Ale základný sen je, môcť korčuľovať čo najdlhšie.”