Uskutočnilo sa posledné zo štyroch tohtoročných stretnutí jubilujúcich železiarov

Bezmála šesťsto tohtoročných jubilantov malo možnosť počas uplynulých dvoch mesiacov prijať pozvanie vedenia spoločnosti U. S. Steel Košice na jedno zo štyroch slávnostných stretnutí spojených s oceňovaním dlhoročnej práce. To posledné, na ktorom sa zišla hádam najrôznorodejšia skupina oslávencov, sa konalo v piatok 30. novembra, ako vždy v hoteli Hilton. Večer patril mužom a ženám z divíznych závodov Zušľachťovne a obalová vetva, Expedícia a dvanástich úsekov vedenia spoločnosti, ktorí si v roku 2012 pripomínajú tridsať, tridsaťpäť, štyridsať, ba v jednom prípade až 45 rokov služby pre železiarne.

Za dlhoročnú prácu v prospech firmy, ktorá sa podpísala pod jej mnohé úspechy, sa oslávencom poďakoval prezident U. S. Steel Košice David J. Rintoul, pričom vyzdvihol veľké množstvo skúseností, ktorými disponujú. Nezabudol pripomenúť dôležitosť bezpečnosti pri práci a jubilantov oslovil, aby svoje poznatky zužitkovali aj v budúcnosti pri zlepšovaní v tejto oblasti i oblasti životného prostredia. Zároveň sa poďakoval rodinám a životným partnerom oslávencov za podporu, ktorá im umožnila naplno sa venovať práci.

Príhovor predniesol tiež predseda Rady odborov OZ KOVO U. S. Steel Košice Mikuláš Hintoš. Tentoraz mali slová i pre neho príchuť osobnej slávnostnosti, veď i on si v tomto roku pripomína pracovné jubileum, 40 rokov príslušnosti k železiarňam. Kolegom venoval poďakovanie za odpracované roky.

Nasledovalo slávnostné oceňovanie, počas ktorého predstúpilo pred kolegov bezmála sto jubilantov, aby si prevzali strieborné a zlaté pamätné medaily a ďakovné listy a tí najdlhšie pracujúci - 40 a 45-roční aj náramkové hodinky.

Patril k nim aj Ľudovít Sacher z divízneho závodu Zušľachťovne a obalová vetva. "Poď, hľadáme ľudí... Oslovil ma ako čerstvého maturanta elektrotechnickej priemyslovky v júni 1967 bratranec, ktorý robil na investičnom oddelení. Dlho ma neprehováral. Prah železiarní som prekročil už 3. júla," priblížil prvé kontakty s firmou vyštudovaný elektroenergetik. "Od začiatku až doteraz sa venujem elektroúdržbe. Začínal som na hladiacom kvarte, takmer celý profesionálny život som však prežil pri dynamolinkách." Dlhé roky bol inšpekčným elektrikárom, v súčasnosti pracuje ako predák. "Neľutujem, že som ostal. Robota ma tešila a teší, vždy som mal s kolegami pred očami, aby linky boli prevádzkyschopné, aby sme ich udržali v chode a zlepšovali, čo sa dá." Život však nebol iba ružový. Za zlom označuje nečakanú smrť manželky. Ostali sami s dcérou, prváčkou na vysokej škole. "Ako vravím, prešliapali sme to, školu skončila, vydala sa, teším sa z vnuka i vnučky," s úsmevom dodal sympatický údržbár, ktorého odbornosť, ako sme sa o tom presvedčili aj počas slávnostného večera, si vážia aj jeho kolegovia. "Keď niečo nefunguje, presne vie, kde je problém. Je to naozaj macher," prezradil nám jeden z nich.

Zahanbiť sa nenechali ani ženy. Jubilantiek so štyrmi desiatkami odpracovaných rokov bolo na stretnutí viacero. Jednou z nich bola aj Eva Kováčová z divízneho závodu Expedícia. "Neviem, či vám poviem niečo zaujímavé," usmiala sa, keď sme ju oslovili. "Hádam iba to, že všetky tie roky som prežila na tom istom mieste. Aby som to spresnila, začínala som na vtedajšom MTZ, čo bolo materiálno-technické zásobovanie, na expedíciu som sa dostala hneď po jej vzniku v roku 1973. Robila som a robím rovnakú prácu - zabezpečujem nákup materiálu. Odísť som nikdy nechcela, mala som svoju vysnívanú prácu a boli sme aj vynikajúci kolektív. Hovorím to už v minulom čase, pretože v januári na budúci rok odchádzam do dôchodku. Trochu síce skôr než som plánovala, ale rozhodla som sa. Potrebuje ma mama. Priznávam tiež, že už trochu cítim únavu. Teším sa na relax v záhrade pri chate. A potešilo by ma aj vnúča," prezradila želanie "adresované" jedinej dcére.

Na svoje začiatky si veľmi dobre spomína aj Erika Patakyová z Nákupu. "Maturovala som na maďarskej priemyslovke, v technických záležitostiach som bola zbehlá, navyše, odborné predmety sme sa učili v maďarskom i slovenskom jazyku. Brali ma, ako sa vraví, oboma rukami. Začínala som na konštrukcii, odtiaľ som prešla na výrobno-dispečerské oddelenie závodu Údržba a po rôznych reorganizáciách som sa dostala na MZO - materiálové zásobovanie opráv, dnešný nákup. V tom čase boli pre mňa prioritou nákup a výroba náhradných dielcov pre studenú valcovňu, neskôr som mala na starosti aj kumulované náhradné dielce pre celé železiarne. Spolupracovala som s každým závodom a každá oblasť činnosti mi niečo dala. Môžem povedať, že sme veľmi dobrý kolektív a navzájom si vychádzame v ústrety. My starší sme praktici, mladší kolegovia nás zas tromfnú v počítačových znalostiach."

"Priznám sa, že mi je za prácou ľúto, ale na druhej strane som aj rada, že mám čas na seba a svoju rodinu," rozhovorila sa "štyridsiatnička" Katarína Brutovská, ktorá odišla do predčasného dôchodku pred ôsmimi mesiacmi z finančného úseku. Pritom, dodala, celý život prežila v studenej valcovni. "Mala som osemnásť rokov, keď som nastúpila do elektrolytickej pocínovne. Ako vozíčkarka na týždňovky. Týždeň som robila ráno, týždeň v noci a týždeň popoludní." Voziť tabule plechov vydržala päť rokov. Večerne ukončila strednú ekonomickú školu a postupne prešla rôznymi administratívnymi pozíciami. Od roku 1989 sa venovala materiálovému účtovníctvu. "Do práce som chodila rada, aj keď boli ťažké chvíle, každá, ktorú som robila, ma obohatila. Ako sa vraví, bez zlého človek nevie, čo je dobré. Teraz sa snažím byť nablízku svojim dvom synom a teším sa zo života. Rada tancujem, chodím do prírody..." To, že mohla byť na stretnutí jubilantov, si veľmi cení. "Nie je veľa takých podnikov, ktoré si vážia zamestnancov. Páči sa mi to, fabrika bola a je náš život..."

O desať rokov menej si vo firme odkrútila Valéria Hajdučeková z útvaru generálneho manažéra pre bezpečnosť a hygienu a REACH U. S. Steel Košice. Aká bola jej cesta do firmy? Oslovili sme ju. "Pochádzam z Veľkej Idy, chcela som pracovať blízko domova. Po škole v roku 1982 som nastúpila do železiarní. Začínala som na vtedajšej staveniskovej odborovej rade, potom som päť rokov pracovala v údržbe a odtiaľ som prešla na bezpečnosť práce. Venujem sa štatistike pracovných úrazov a dychovým skúškam, spolu s kolegom pripravujeme prezentácie, týždenné a mesačné bezpečnostné balíky, spracovávame korporačné videá. Práca je to zaujímavá, ale i veľmi náročná, najmä pokiaľ ide o závažné a smrteľné pracovné úrazy, to sa dotkne každého."

Práca s ľuďmi patrí medzi najťažšie, to môže dosvedčiť aj Miroslav Fedor z úseku Ľudské zdroje. V tejto oblasti sa pohybuje, s výnimkou niekoľkých mesiacov po nástupe do firmy, keď pracoval ako vedúci strojník a zmenový strojník v závode Energetika, bezmála štyri desiatky rokov. "K personalistike som sa dostal po návrate zo stáže v hute v Novolipecku, kde sme sa boli zaúčať pre nové kontiliatie. Postupne som prešiel mnohými pracovnými pozíciami. Bol som personálny námestník v Energetike, v Zlievarni, v Zahranično-obchodnej spoločnosti, na holdingu... Neskôr, už za éry U. S. Steel, som bol riaditeľom pre ľudské zdroje a v súčasnosti pôsobím ako senior konzultant pre náborové aktivity - spoluprácu so strednými a vysokými školami," v skratke zhrnul svoje doterajšie pôsobenie v železiarňach. Opýtali sme sa ho, ako vníma v priereze rokov tunajšiu pracovnú silu. Ako sa menili a zmenili pracovníci? "Osadenstvo firmy má kvalitatívne vyššiu úroveň než tomu bolo pred mnohými rokmi. Je to tým, že spolupracujeme so školami pri príprave a výbere absolventov," je presvedčený.

Oslávenci mali možnosť počas večera spoznať aj dvoch svojich kolegov - Milana Mattu a Miloša Mačingu, ktorí si v septembri tohto roku prevzali pri príležitosti Dňa baníkov, geológov, hutníkov a naftárov vyznamenanie ministra hospodárstva SR za vernosť, obetavosť, vynikajúcu prácu a kvalitné plnenie pracovných úloh. Obom k oceneniu ešte raz zablahoželal prezident spoločnosti.

Večer už tradične zavŕšilo vystúpenie skupiny Drišľak, ktorá si tiež pripomenula malé jubileum - dvadsať rokov spolupráce so železiarňami. Tento fakt im budú pripomínať vtipné darčeky od U. S. Steel Košice, ktoré im na stretnutí odovzdali David J. Rintoul a M. Hintoš. O dobrú náladu na parkete sa až do neskorej noci starala hudobná skupina Atlantis.