Od Tatier k Dunaju nie je len názov známej piesne. Je to aj štafetový beh družstiev, dlhý 345 km. Bežci štartujú v Jasnej v Nízkych Tatrách v sobotu dopoludnia a do cieľa na nábreží Dunaja v Bratislave dobiehajú v nedeľu popoludní. Naši kolegovia Katarína Vojaček a Slavomír Albrecht na tejto trati naprieč celým Slovenskom v auguste bežali.

Ako preteky Od Tatier k Dunaju vyzerajú?

Katka: Do pretekov sa prihlasujú 6, 9 a a 12-členné tímy. My sme sa prihlásili ako 6-členný tím v kategórii ULTRA. Každý z nás odbehol 6 úsekov, teda približne 60 km. Z nášho podniku sme v štafete boli len my dvaja. Slavo a kamarátka Maťka mali ako jediní z tímu skúsenosti so 6-člennou štafetou. My ostatní sme už v minulosti bežali v 12-člennom tíme. 6-členné družstvo má výhodu v tom, že svaly tak nestuhnú. Každý z tímu beží približne každých 4 až 5 hodín, pauzy nie sú príliš dlhé. Slavo si nás doberal, vraj len počkajte na ten piaty úsek, ten bude kritický. Ale zvládli sme to, i keď posledné úseky boli náročné, pretože bolo veľmi horúco, 34°C.

Ako ste sa ocitli spolu v jednom tíme?

Katka: Pôvodný plán bol bežať ženskú štafetu. Aj sme si zvolili príznačný názov tímu: Ultra women friendly marathon Košice. Ale jedna bežkyňa sa nemohla zúčastniť a Slavko nám urobil veľkú službu tým, že sa k nám pridal. Zohnať niekoho na 60 kilometrový beh štyri dni pred štartom je naozaj problém.

Slavo : Musím sa poďakovať svojej manželke, že ma pustila na preteky s toľkými ženami. V pondelok som sa dozvedel, že v piatok idem na štafetový beh. Nemal som žiadnu špeciálnu prípravu, ale mal som skúsenosti. Bežal som rovnakú štafetu v roku 2017, 2018 a 2019 a dvakrát sa nám podarilo v kategórii vyhrať, raz sme boli tretí. Viem, ako to dievčatá prežívali. Behať šiesti je oveľa náročnejšie ako dvanásti. Dvanásti majú približne osemhodinovú prestávku, čiže sa stihnú najesť, osprchovať, vyspať. Tu to nebolo možné. Neustále sme sa presúvali autom, medzitým jeden z nás bežal. Počkali sme ho, vybehol ďalší. Trať tvorí 36 úsekov rôznej dĺžky a obtiažnosti. Majú od 7 do 12 km.

Čo vás viedlo k tomu, že ste sa na preteky prihlásili?

Katka : Je to výzva a motivácia zároveň. A tiež dobrý tréning pred októbrovým maratónom v Košiciach. Niekde tie kilometre nabehať treba.

Slavo : Áno, je to dobrá príprava na maratón nielen po fyzickej, ale aj psychickej stránke.  Pretože pri maratóne je psychika veľmi dôležitá. Práve na pretekoch Od Tatier k Dunaju sa veľmi posilní.

Bežali ste dňom i nocou. Ako sa beží v noci?

Katka: Je to náročné, ale adrenalín poháňa človeka dopredu. Lepšie sa mi bežalo v noci, keďže bolo chladnejšie. Povinnou výbavou v noci je čelovka, blikačka na ramene, reflexná bežecká vesta.

Slavo: Niekedy človek aj privrie oči a beží. No adrenalín urobí svoje. Noc po pretekoch si to však vyžiada svoju daň. Ak je horúco, v noci sa beží lepšie, ale ak prší, tak to až také pohodlné nie je. 

S akým výsledkom ste dobehli do cieľa?

Katka: Myslím, že sme sa umiestnili veľmi dobre. Skončili sme na šiestom mieste z jedenástich tímov. Podarilo sa nám predbehnúť mužské družstvá, dokonca aj niekoľko mužských 12-členných tímov. Škoda len, že Slavo s nami v cieli nebol. Po odbehnutí svojho posledného úseku sa s nami musel kvôli rodinným povinnostiam rozlúčiť. Všetci nám gratulovali, aj mužské tímy, neverili, čo sa nám podarilo.

Slavo: Priznám sa, keď som videl, že náš tím pozostáva z piatich žien a mňa, tak som si iba želal, aby sme neskončili poslední. Predsa len, zabehnúť 60 km je veľmi náročné a tam sa už rozdiely medzi mužmi a ženami prejavia. Takže som bol veľmi milo prekvapený, aký výkon baby podali. Musím spomenúť, ako som sa po svojom poslednom úseku rozprával s členmi rovnako 6-členného tímu ULTRA, ktorí bežali veľmi podobné časy ako my. Nechceli mi veriť, že v našom tíme beží päť žien. 

Majú tieto preteky špecifickú atmosféru?

Slavo: Veľa záleží na tom, s akým tímom bežíte. S babami bola atmosféra absolútne skvelá. Aj ľudia v dedinách sú fantastickí. V noci sedia vonku, ponúkajú bežcom vodu, koláčiky. Nadránom som bežal okolo domu, kde sedela veselá partia. Kričali „Poď, poď, chceš vodu?“ Hovorím: vodu nechcem, tej mám dosť, pivo mi dajte. Jeden z nich nadšene vyskočil: „Hovoril som vám, že treba pivo, že niekto bude chcieť.“ Celý šťastný mi podal fľašku so slovami: „Ja som vedel, že sa nájde niekto, kto si to pivo dá.“

Katka: Atmosféra v našom tíme bola skvelá, zabávali sme sa po celý čas. Slavo skonštatoval, že iba žena môže povedať „aj keď prší, aj keď leje, fotky musia byť“. Na každej odovzdávke sme všetky vybehli z auta, fotili. Vlastne preto sme nespali, lebo sme museli robiť fotky.

Slavo: Jedna fotky, druhá videá. Z každej odovzdávky.

Doplnil Slavo so smiechom. Je vidieť, že ich spájajú spoločné zážitky a preteky si užili. Na vyše 42 kilometrovej trati maratónu v Košiciach im želáme to, čo počas rozhovoru vyslovil Slavo:  Dobehnúť do cieľa živí, zdraví a s úsmevom.