Ak by sa dala radosť krájať, dostalo by sa z nej za plné priehrštie každému empatickému hutníkovi, ktorý sa zapojil do projektu Stromček prianí. Včera, 18. decembra, sme jej v Detskom domove sv. Klementa Hofbauera v Podolínci i v Centre pre deti a rodiny na Uralskej ulici v Košiciach zažili požehnane. No mohlo to byť inak? K vyše stodvadsiatim chlapcom a dievčatám totiž dorazila nádielka splnených vianočných želaní. Od košických oceliarov.

Podolínčania sa na návštevu z partnerskej firmy už tradične dobre pripravili. Hostí, manželky viceprezidentov Máriu Kiraľvargovú, Vieru Novosadovú, manažérku projektu Stromček prianí Slávku Tvrdoňovú i riaditeľa pre Vonkajšie vzťahy Jána Baču, privítali tak, ako sa v tomto predsviatočnom čase patrí. Koledami, piesňami, básničkami i vinšovačkami. A zvládli to vskutku bravúrne. Obecenstvu, v ktorom nechýbali ani ich vychovávatelia, pestúni či profesionálni rodičia, pripravili skutočne umelecký zážitok. Veď si aj za pásmo, ktorým sa predstavili za hudobného sprievodu Moniky Kaletovej a spoločne zaspievanej Tichej noci, napokon vyslúžili veľký potlesk.

A potom, po chvíli napätia, sa doslova roztočil kolotoč neutíchajúceho a vskutku úprimného potešenia, ktoré bolo badať na každej detskej tvári. Nastal čas odovzdávania a rozbaľovania darčekov...

Sára, ktorá všetkých zaujala v pripravenom kultúrnom programe svojim krásnym hlasom, potvrdzujúcim nesporný spevácky talent, nám ukázala svoju novučičkú „empéštvorku“. „Veľmi sa teším, presne takú som chcela,“ vyhŕkla. Naširoko usmievavý Majo zasa všetkým predvádzal svoje nové slúchadlá a Sárka, z ktorej bude na budúci rok prváčka, nechcela za nič na svete pustiť z ruky školskú tašku. A keď jej ju teta vychovávateľka dala na chrbát, predvádzala sa  ešte viac. „Budem si v nej nosiť čítanku, zošity, aj desiatu si do nej dám,“ oznámila všetkým naokolo. Janko sa mocoval s kolieskovými korčuľami. Nie a nie ich dobre obuť. Ale nevzdal sa. O chvíľu, pravda, za pomoci jednej z tiet, už na nich  stál a neisto sa pohol dopredu. „Nebojte sa, viem to. Už som si to štyri razy aj vyskúšal. Ja milujem korčuľovanie,“ prezradil vážne s takmer dospeláckym výrazom na tvári. Útla Melanka si svoj bezdrôtový karaoke mikrofón už skryla, ale za to všetkým predviedla  cviky hodné skúsenej gymnastky. Šnúru, premet i mostík. „Cvičenie ma veľmi baví, chodím do krúžku, kde aj tancujeme,“ dala nám  všetečne vedieť. Očividne spokojný so značkovou súpravou elektrického náradia i vŕtačkou bol sedemnásťročný Miňo, ktorú spolu s ním obdivoval aj riaditeľ domova Štefan Straka. Nuž, vybral si veľmi praktický darček. Zdá sa, že pôjde v šľapajach svojho brata Jakuba, ktorý je elektrikárom vo Vagónke. Elektrotechnická priemyslovka, na ktorej študuje, je aj podľa vychovávateľa Eda preňho tým pravým orechovým. Všetko nasvedčuje tomu, že ani Kiko nemusel pri vypisovaní svojho želania na kartičku prianí dlho rozmýšľať. Stavil na profesionálny strojček na vlasy. Ani sa niet čomu čudovať. Veď vďaka svojim šikovným rukám a originálnym strihom už zabodoval u mnohých tamojších chlapcov, ktorý sa dnes pýšia modernými účesmi. „Chcem sa stať barberom. Tento strojček je jedným z najlepších, je špičkový. Som rád, že ho mám, starý sa mi pokazil,“ poznamenal šikovný mladík, ktorý, ako sme sa dozvedeli, je aj dobrým futbalistom...

„Buďte zdraví a šťastní, majte nás stále radi tak, ako my vás,“ odkázali deti z Podolínca košickým oceliarom pri našom odchode a zaželali im v novom roku veľa úspechov a pekných chvíľ.

Nádherný  vianočný stromček, pod ním  vyše sedemdesiat tajomstiev a sála ozývajúca sa detským džavotom zaplnená do posledného miesta. Predvianočná atmosféra ako vyšitá privítala hostí z košickej oceliarne o čosi neskôr aj v Centre pre deti a rodiny na Uralskej ulici v Košiciach.

Samozrejme aj tu, tak ako v Podolínci, si deti či už z profesionálnych rodín alebo samostatných skupín Slnečníc, Bocianov, Nezábudiek, Sokolov, či Lienok pripravili pre svojich donorov kultúrny program. Rozihrali struny gitár, zaspievali, zarecitovali, zavinšovali. A po  zaslúženom potlesku už všetci po očku netrpezlivo pozerali pod stromček na kopu darčekov. Ktorý je asi ten ich? Nuž, bolo ich naozaj neúrekom. Ušli sa pre každého. A presne také, aké si vysnili.

Nedalo sa prehliadnuť iskričky v očiach Ivanky, keď sa nám chválila bavlnenou súpravou na voľný čas. „Nie je“ suprová“? Je! Všakže? Veľmi sa mi páči,“ predvádzala sa  spredu i zozadu. Neposedný Majko za svet nevedel naštartovať svoju prenosnú hernú konzolu. Stláčal jeden gombík za druhým, oproboval zasunúť kábliky... A nič! Až pokým mu  nepomohol Jozef, ktorý si tú svoju už aj vyskúšal. Neboli sami, komu táto hra učarovala. Okatí súrodenci Števko a Jožko z nej boli doslova nadšení. „Wau...Toto sú moje najkrajšie Vianoce! Juuuj,“ vykríkol Števko s úprimnou radosťou, ktorá sa len tak nevidí, keď si svoj darček pred nami rozbalil. Danielko si skúšal snehule. A treba povedať, že mu padli ako uliate. „Všakže,“ uisťoval sa očakávajúc súhlasnú odpoveď. Simonko trpezlivo čakal, kým mu teta Vierka nepomôže jeho veľký a ťažký darček rozbaliť. A bolo to tam! Jeho kolobežka, ktorú si tak prial. Stačilo ju zložiť a hneď na ňu vyhupol. Zliezť z nej sa mu už ale vôbec nechcelo. Dievčence  Jožka a Štefánia sa snažili prísť na systém nabíjania smart hodiniek, ktoré, ako prezradili, sa im veľmi páčili. Na koreň veci prišli, šikovnice, veľmi rýchlo...

Ktovie, kedy deti na Uralskej včera od vzrušenia a radosti zaspali. Keď sme sa lúčili s prianím radostných Vianoc a všetkého najlepšieho v novom roku, pribalili nám hostitelia aj ďakovný list. Od riaditeľky centra Jany  Funderákovej adresovaný Nadácii U. S. Steel Košice, a to za dlhoročnú finančnú podporu detí, pomoc pri plnení ich potrieb, túžob a prianí.  „Ďakujeme, že na nás nikdy nezabúdate.“

Odovzdávanie darčekov si môžete prezrieť v galérii.